Na Banff! alebo Nie cieľ, ale cesta je dôležitá!

Nedávno som prejazdil vyše 2500 km po Britskej Kolumbii. Na prosbu japonského priateľa Džuničira som sa už neviem po koľký raz vydal do Skalistých hôr. Tieto masívne a nekonečne hrebeňovité hory sú jednou z povinných zastávok japonských turistov. Z nejakého dôvodu sa dostali na zoznam miest a atrakcií, a tak ich treba navštíviť. Keď sú Japonci v Kanade, nemôžu ich vynechať.

Pravda, oni by to tak nepovedali. Im vlastne o Skalisté hory ani tak veľmi nejde, ako skôr o mestečko Banff, ktoré vzniklo na križovatke piatich dolín. Po ceste som sa svojho japonského priateľa dosť naotravoval, keď som ho prebúdzal z jeho mrákot a driemot, aby som mu ukázal krásny chrbát hôr, zvláštne osvetlenú horu, alebo zaujímavý skalnatý útvar. Japonec sa zakaždým prebral, schytil fotoaparát a prestrašene na mňa vykríkol:
„Banff?“
„Nie,“ hovorím mu, Banff je ešte ďaleko, toto sú hory tak tri hodiny od Banffu, ale sú to už Skalisté hory.“
Zakaždým sklamane odložil kameru a zatvoril oči. Zaujímal ho len Banff.

Lenže v Banffe nie je na čo pozerať. Je to typická turistická pasca. V mestečku sa musia stavať hotely a motely v štýle akéhosi pseudoalpsko-severoamerického synkretizmu, charakterizovaného kamenným obložením do výšky dvoch metrov a potom naozajstnými alebo plastovými brvnami, aby to vyzeralo „alpsky“. Nič proti tomu. Je to rozhodne zlepšenie oproti maringotkovému štýlu päťdesiatich rokov.

Niekto sa môže pozastaviť nad tým, prečo som sa odhodlal na takú dlhú cestu. Trochu som sa síce cítil byť dlžníkom za to, že ma minulý rok v Japonsku Džuničira povodil po pamätihodnostiach ako Nara, Kjóto a podobne, kde sme, myslím, vymietli každý chrám, ale popravde mám dlhé cesty autom rád, prírodu milujem a Skalisté hory ma privádzajú do takého estetického vytrženia, ako dnes už máločo.

Cestovali sme päťročným Audi A4. To naozaj nie je auto na ďaleké cesty. Je veľmi malé a navyše toto bolo v tzv. športovej verzii, a to znamenalo tvrdý podvozok, čiže nie veľmi mäkké pérovanie. Ale čo je to popri majestátne sa týčiacich vyše dvetisícmetrových gigantoch, o ktoré sme sa obtierali? Čoskoro sme boli v Národnom parku a k prírodným nerastným bohatstvám sa pridali aj zvieratá. Medveďov sme nevideli, ale horské kozy, jelene áno.

Dovoľte mi priznať sa ešte k niečomu. Milujem Nízke Tatry a prichytil som sa, že v Kanade, ale aj v USA sa mi páči krajinka podľa toho, nakoľko sa podobá Nízkym Tatrám. Akoby Tatry boli mojím ideálom, ku ktorému všetko prirovnávam. Myslím, že je to dovolené. Samotné Skalisté hory však ohromujú najmä masívnosťou. Niet v nich nič takého dôverného, prívetivého a upokojujúceho ako v Nízkych Tatrách. V Skalistých horách sa cítim ako votrelec, ako človek, ktorý má len na chvíľu dovolené pobudnúť tam a neustále si musí uvedomovať, že hodiny tikajú, že sekundové ručičky sa hýbu bez prestania a jeho obmedzený čas v tomto horskom raji sa rýchlo blíži ku koncu. Tie hory sú ako preslávené americké krásavice: ich krása vám vyrazí dych, ale nesmiete sa ich ani len dotknúť. Keď sa dostanete do ich blízkosti, ovanie vás mráz z ich ľadovej podstaty, ktorá vás prinúti zapochybovať aj o vlastnej realite, lebo s takým ľadovým egoizmom ste sa ešte nestretli. Snívali ste o súzvuku duší? O komunikácii toho najhlbšieho a najlepšieho, čo sa vo vás skrýva? Chachacha!

V tom sa Džuničiro opäť prebudil a spýtal sa:
„Banffu?“ (Nuž, pojapončil si Banff a pridal k nemu „u“, nech sa mu páči!)
Vchádzali sme do hotelmi preplnenej ulice, kde sme si zarezervovali nocľah a obdivovali sme tú premyslenú a jednotvárnu pseudoalpštinu s pozlátenými písmenami mien hotelov odvodených od zvierat: Veľký Medveď, U Bizóna a podobne.
„Áno, Banffu,“ odpovedám mu.
Začal zúrivo cvakať fotoaparátom, pokiaľ nezistil, že niet čo fotiť. Pred ním sa rozprestierala rovná ulica až po rieku a tam sa rozdvojila. Bol večer a na Banff sadalo prítmie.

Šli sme si vypiť a ja som si zaumienil, že z neho vytiahnem ešte jedno japonské tajomstvo. Vŕtalo mi v hlave už od minuloročnej návštevy Japonska. Prečo, do čerta, nikdy nedokáže jednoznačne odpovedať ani na najjednoduchšiu otázku. Mám zastaviť pri tomto vyhliadkovom parkovisku? Áno? Nie? Povedal, že áno. Zastavil som. Nie, protirečil si. Tak áno, alebo nie? Jedno, alebo druhé? Pohol som sa ďalej. Jemne som mu naznačil, že „áno/nie“ nie je jasná odpoveď. Tak ako? Pri večeri mi povedal, že ide o typicky japonskú nejasnú odpoveď, ktorá bola v dávnejšej dobe vecou prežitia. Aby sa nik neurazil, vyhýbalo sa presným odpovediam typu „áno“ a „nie,“ namiesto toho sa len naznačili.
„Ale vy ste inžinier,“ hovorím mu. „A keď sa zákazník spýta: Môžete vyrobiť to koleso o desať centimetrov väčšie? Čo mu poviete?“
“Vtedy povieme áno alebo nie.“
“Tak prečo nie v našom rozhovore, obzvlášť keď viete, že nie som Japonec, ale ignorantský cudzinec? Prečo sa blahosklonne neponížiť k technickému rozhovoru napríklad aj so mnou?“
Viete odpoveď. A to robí kontakt s cudzinou takou fascinujúcou záležitosťou.

Z Banffu sme sa pohli domov južnou cestou, to jest smerom k americkým hraniciam. Pozdĺž hraníc sme popri ruských (boli osídlené ruskými sektármi, „duchoborcami“, v 19. storočí) mestečkách z rozmarnými menami ako „Veľké vidličky“ a podobne došli až k mestečku Osoyoos a stade kolmo na sever do Kelowny a potom domov. Od Osoyoosu do Kelowny vedie vínna cesta a tam sa Japonec nabažil ľadového vína, kúpil ho hádam za 600 dolárov a ja som hral úlohu (akože, ale aj naozaj) šoféra a tlmočníka. Namiesto toho, aby nám účtovali päť dolárov za chlipnutie, som vždy pri vchode zahlásil, že nemám záujem o víno, že som tu s japonským nákupcom. Samozrejme, že ma hneď začali nadájať vínom ako najbližšieho kamaráta. Ani cent nechceli a Japonec ich nesklamal. Kupoval. Dovtedy sa dušoval, že je na víno alergický. Ale sladkô mu teda chutilo. Mne ani nie. Asi na mňa ide už tá surová zatrpknutá nôta jesenného obdobia. Nakoniec ako v rozprávke, všetko sa dobre skončilo a mali sme sa dobre, až kým sme nepomreli.