Japonský darček

o-petro1

Ťažko povedať, ako som sa zamiešal do japonských vecí a kedy sa to vlastne začalo. Jasné mi je len to, že najväčšiu úlohu v tom zohral film, japonský film.

Pred nami je zahmlená čiernobiela krajina. Ako sa hmla dvíha, vidno, že je to les, cez ktorý cvála ozbrojený jazdec. Pred masívnou bránou zastaví a zabúcha. Otvoria mu a on sa zvalí k nohám akéhosi feudálneho pána. Stalo sa niečo strašné.

S úžasom dospievajúceho chlapca som sa pozeral na film Akiru Kurosawu (1910-1998) Krvavý trón (Kumonosu jo, 1957), v ktorom Kurosawa previedol známu zápletku Shakespearovho Macbetha do japonského kultúrneho kontextu. Uchvátilo ma to tak, že ešte aj dnes, keď ma priatelia požiadajú, rád predvediem paródiu na obľúbené scény z toho filmu.

Čo na tom bolo také úchvatné? Predsa tie nečakane prekvapujúce reakcie Japoncov v situáciách, kde by Európan reagoval úplne ináč.

A potom to bol druhý film, Tampopo (1985), ktorého režisérom bol Itami Juzo (1933-1997). Pokiaľ k prvému filmu sa viaže moja malá paródia, k druhému sa už viaže tragédia. Je to trochu chúlostivá vec, lebo prípad Itami Juzo ma stále znepokojuje.

Pár slov na objasnenie: Film tohto génia ma tak nadchol, že som začal písať japonský román tak trochu v jeho štýle. To znamená, že to bolo trochu realistické, trochu komické, potom až absurdné, a dokonca surrealistické. No zmiešanina žánrov, čo vám mám hovoriť! Román mi išiel tak dobre, že som dostal nápad ponúknuť to samotnému režisérovi Juzovi, aby ho nafilmoval. Poslal som mu telegraficky opis môjho príbehu. Napodiv sa to Juzovi zapáčilo! A tu sa to začína trochu zapletať. Juzo sa mi priznal, že hoci sa mu to páčilo, nemá záujem. Celý život chcel robiť filmy, ale k filmu sa mu podarilo dostať až veľmi neskoro v živote. Medzitým si vysníval mnoho filmov, preto nemá záujem o sny druhých ľudí. Tak nejako. Uvedomil som si, že som to písal pre neho a možno práve preto sa mu to zapáčilo. Onedlho bol Juzo mŕtvy.

Ale o inom som chcel. Hlavnou témou je tu japonský darček, presento. To už je niečo! V dávnych časoch pred dobou Mejdži (prozápadné reformné hnutie 19. storočia), v hlbokom feudalizme, bolo snom každého Japonca absolvovať aspoň raz v živote púť do Isa Džingu a priblížiť sa k chrámom božského tenno, ako volajú Japonci cisára. Kto tam bol, vie si predstaviť, ako to človeka môže dojať.

Myslel som si, že voči orientálnej mystike som vcelku imúnny, ale v Isa Džingu som zacítil niečo mimoriadne. Niečo, čo človek musí rešpektovať možno práve preto, že nevie, o čo ide. Tie krásne červené cédre, o ktorých som si myslel, že sú kanadskou špecialitou, obkolesujú vkusne a umelecky navrhnutý komplex vyjadrujúci japonskú legendu o božskom pôvode cisára. Mnoho ľudí však na božský pôvod cisára dnes už neverí a okupačnou administráciou bol aj vyškrtnutý z japonskej ústavy. Všetko tu je s láskou, neuveriteľnou zručnosťou a umením vytesané z dreva a všade sú uniformovaní strážcovia. Cudzincov by tu najradšej vôbec nevideli, lebo čo už cudzinci v Isa Džingu chápu? Asi toľko ako Japonci na Bradle, ba dokonca oveľa menej. Ja by som tam cudzincov ani nepustil, keby som bol za komplex zodpovedný. Tam niet čo očumovať. Tam je niečo osobné, privátne, vyhradené len pre Japoncov.

No a tak ten feudálny Japonec po návrate z púte do Isa Džingu doniesol rodine a susedom darček. Aby im nebolo smutno, že oni sa tam ešte nedostali. Aby mu nezávideli a boli vďační. Tak sa to začalo. Dnes, pravda, Japonci cestujú húfne po svete a posledné dni dovolenky majú pokazené zháňaním darčekov. Aj tu, ako pri ich klaňaní sa jeden druhému na pozdrav, je mnoho stupňov: čo rodine (minimum), čo susedom a kolegom, čo vyššie postaveným.

Môj japonský známy u mňa strávil niekoľko týždňov a raz pri večernom čaji sa mi posťažoval, že je teda rád, že sa mu podarilo stráviť tak veľa času v Kanade, ale bude za to musieť trpko zaplatiť susedom. Prečo susedom? Pýtal som sa trochu prekvapený. No preto, lebo nemal odcestovať na viac ako týždeň! A prečo, dobiedzal som. Pretože oni necestujú na viac ako týždeň. Aha! Je to rebel, dobrodruh, ide proti prúdu. No našinec. Našli sme sa. Mám to ale ja šťastie. Je len jedna vec, ako zabrániť nešťastiu. Kúpiť si ich krásnymi darčekmi. Ľadovým vínom z Britskej Kolumbie, údeným divokým lososom, javorovým sirupom a podobne. Naplnil tým chudák celý kufor. Mal nadváhu za 650 dolárov.

Ako tam tak na letisku nešťastne stál, spýtal sa ma len jednu otázku: „Páčilo sa ti u nás v Japonsku?“

„Páčilo,“ hovorím mu.

„To hovoríš len zo slušnosti, že?“

Tak som mu povedal, ako som očakával niečo nudné, futuristické, škatule na bývanie, zhon, akési mravenisko, a že som bol milo prekvapený niečím iným. Prírodou. Pokojom Japoncov. Tým, že všetko je už dávno vymyslené, vybavené, zariadené, a niet sa nad čím rozčuľovať a prekvapovať. Ten, čo Japoncov prekvapí, ten si ich získa. Alebo ho budú nenávidieť? No v tom to je, že neviem. Ale keď niekto povie Japonsko, tak ja si predstavím inozelené (lebo tam majú inú zelenú) lesy a hory a kopce a kopce a kopce. A čistý vzduch a žiaden prach. Nevysvetliteľné.

To som mu však nepovedal, že Japonsko bolo aj nepohodlné, lebo niečo ako susedský Gemuetlichkeit či pohoda tam nie je a nikdy nebola časťou japonskej kultúry (držanie tela, šatstvo, príbytky, nábytok tomu nasvedčuje).

To, že som mu to nepovedal, bol zas odo mňa taký malý slovenský darček. Aby sa na mňa nehneval. Aby mi nezávidel. Aby prechovával ku mne len dobré pocity.

Tak som to dočítal a povedal som si: čo za japonské myslenie sa mi do povedomia vodralo! Veď keď niečo niekomu dáte, tak si ho práve znepriatelíte do smrti, lebo vy dávate a on berie, vy ste pán a on chudák. Také niečo sa neodpúšťa. Ale čo ak tak rozmýšľame len na Slovensku a v Japonsku sa dá dobrá vôľa kúpiť darčekom?

Peter Petro  viac od autora »
Vaše reakcie [15]

:: Súvisiace reklamné odkazy