Syndrom ostatniego dnia wycieczki

Čo nemám rád na cestovaní: balenie a vybaľovanie, čakanie v rade pri kupovaní lístka, uzatvorené kupé vo vlaku, uzatvorené kupé vo vlaku plnom idiotov, autobusové nádražie v Brne, vozový park SAD Prievidza, meškania, prípoje, spolucestujúcich, rezne v alobale, čakanie na ubytovávanie sa, prvé dojmy, slovenské služby – a mnoho iného. Ale zo všetkého najviac nemám rád posledný deň výletu.

Posledný deň výletu je vo všeobecnosti mimoriadne skľučujúca záležitosť. Zúčastnení sa typicky už ráno zobúdzajú nepríjemní, apatickí a unavení, dávajúc najavo všetkému okoliu následky poslednej noci. Vedomí si významu celého dňa, ktorého jediným zmyslom je nejakým spôsobom zbaliť a naložiť seba, svoje veci, či príp. rodinných príslušníkov a deti a dopraviť ich domov, aby mohli byť opäť vyložené a vybalené, necítia potrebu nijak zásadne prežívať posledné chvíle na Jadrane/Balte/v Egypte/Balatone/rekreačnej oblasti Jahodník pri Smoleniciach (nehodiace sa škrtnite). Ostatne, aké posledné chvíle? Posledný deň výletu je vo všeobecnosti úmorným čakaním na banálne formality, po vyriešení ktorých sa človeku otvára mizerná perspektíva strastiplného návratu domov (meškania, prípoje, spolucestujúci, rezne v alobale, nádražie v Bratislave, SAD Prievidza atď.).

Moji poľskí spolužiaci na to mali vlastnú diagnózu, ktorej hovorili syndróm posledného dňa výletu. Nikdy jeho podstatu nedefinovali, ale myslím, že viem, čo mali na mysli.

Keď som začal písať Východoeurópsky denník, sedával som vo varšavských kaviarňach a myslel som, že písať o tom, ako veľmi sami seba konfrontujeme s našou geografickou ukotvenosťou, bude super. Po pravde, nebolo to super. I keď som v skutočnosti napísal len pár častí, realita malosti, priemernosti a manierov štvrtej cenovej, ktorou sa bohvieprečo stále nechávame obkľučovať, je skôr smutná než super. Nebolo to super. Nie je to super.

Možno preto som si istým spôsobom vždy vážil kohokoľvek, kto k našej (stredoeurópskej) realite pristupoval s nadhľadom a sarkazmom, kto sa nehanbil ukázať na naše mindráky a komplexy, kto si z nich nikdy neváhal vystreliť; kohokoľvek, komu príde smiešne prekrúcanie dejín, pronárodná výchova i pasovanie Jánošíka za prvého socialistu. Kohokoľvek, kto by cez vatry zvrchovanosti nikdy neskákal z obavy, že by si mohol spáliť mokasíny (variácia na Cimrmana).

Keď som začal písať Východoeurópsky denník, vravel som o strednej Európe ako o milom eufemizme, ktorý vyjadruje našu zrejmú nechuť zostať v našej východoeurópskej minulosti, no zároveň obavu považovať sa za Západ. Dnes s písaním Východoeurópskeho denník končím. Ale som rád, že sme o niečom takom mohli aspoň chvíľu diskutovať.

T-Station pre mňa nikdy nebolo niečo fantastické, jedinečné a neopakovateľné, niečo, bez čoho by som si nevypil ranné kafe, či čo by zásadne ovplyvňovalo môj hodnotový vývin. Fantastickou a jedinečnou však bola jeho snaha nepodliehať klišé, strieľať si z mindrákov a usmievať sa komplexom. T-Station pre mňa nebolo niečo zásadné a veľké; ale zato poctivé a bez pátosu. T-Station bol pre mňa projekt, azda najmenej zaslepený našimi východoeúropskymi zlozvykmi.

Je jasné, že po tom, čo sa skončí, príde veľa nového. Nepíšem epitaf, neposielam parte. Mám iba trochu blbú náladu. Posledná noc. Som unavený, apatický a trochu nepríjemný. Napokon, prečo aj nie. Vedomý si významu celého tohto textu, ktorého jediným zmyslom nie je nič iné, len splniť posledný deadline, necítim potrebu nejako zásadne prežívať tieto chvíle.

Možno je to už len formalita.

Práve vyriešená.

Je čas ísť domov.

Na brnianskom nádraží čaká autobus SAD Prievidza.

júl 2008, Brno, venované Elene A.