Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Filip Drábek | 22.7.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Festivalové nálezy (bez strát)

Blank

lAj my tu v magazíne, čo sme neprišli na svet so striebornou lyžičkou v ústach a nezjedli ňou múdrosť sveta, s rukami za chrbtom často bezmocne sledujeme, ako nám veci rýchlo a vo veľkom miznú pred očami. V hudbe je to obzvlášť bolestivé, preto sa nasledujúca rubrika autoterapiou s placebo efektom snaží túto frustrujúcu skutočnosť nepatrne zmierniť. Každý utorok v nej čisto subjektívne vyberáme plus-mínus sedem kusov rôznej hudby, plus-mínus jednu na každý deň týždňa, ktorá by vás z rôznych nižšie (ne)vysvetlených dôvodov mohla potešiť, vytočiť, a, najlepšie, motivovať k vlastnému objavovaniu.

Dnes nie príliš známe mená objavené počas aktuálnej festivalovej sezóny chronologicky, podľa dátumov konania.

Nielen famózna Soap&Skin sa predstavila v divadle Aréna počas prvého dňa Wilsonicu. Hodinu pred ňou tam totiž jej krajan B. Fleischmann servíroval svoj snový a celkom pohlcujúci ambient. Sympatický bol aj spôsob predaja jeho albumov – po koncerte na kraj pódia položil škatuľu, povedal, že mu tam máme dať od päť do desať eur a odišiel.

Zatiaľ čo bratislavský Wilsonic je na objavovanie novej hudby ako stvorený, na Rock for People v Hradci Králové sa to dalo až po pozornom preskúmaní line-upu. A paradoxne, v dnešnom výbere má najväčší počet zástupcov. Napríklad Stephanie Dosen, folková speváčka, sa tam síce predstavila ako jedna z vokálnych výpomocí Massive Attack, ale aj jej sólové nahrávky sú veľmi príjemné.


Hoci ich názov na prvý pohľad musí asociovať punk, Holy Fuck sú experimentálnym zoskupením z Kanady, ktoré paradoxne tvorí elektronickú hudbu bez laptopov a podobne. Živú rytmiku tak dopĺňajú rôzne infantilné klávesy, vokodéry, alebo čítačka slúžiaca na živé samplovanie dialógov z filmov.

Rovnako z Kanady sú aj Black Mountain, vo svojej hudbe spájajúci minulosť so súčasnosťou. V psychedelických postupoch inšpirovaných ranými Pink Floyd za čias Syda Barretta sa črtajú aj zvuky indie, post-rocku a pesničkárstva.


Ostravské Colours tento rok ponúklo niekoľko koncertov zaujímavých dám na čele so Sinéad O’Connor, Alison Goldfrapp, alebo Lou Rhodes. Úplne pokojne k nim môžeme zaradiť Austrálčanku so švédskymi koreňmi Ingu Liljeström. Jej koncert bol krásne temný, nie však prvoplánovo. Pre ľudí, ktorí milujú slávny Roseland koncert od Portishead, je jej hudba ako stvorená.

Kamarát mi pred ich koncertom na Pohode hovoril, že sú troška trip-hopoví a to by sa mi mohlo páčiť. My Toys Like Me však nakoniec zneli, ako keby ste si trip-hopový vinyl pustili cez gramofón na zlej rýchlosti a BPM preto podstatne narástlo. Bolo to infantilné, preafektované, tanečné a príjemné.

Podobne ako Massive Attack, aj UNKLE alias James Lavelle sa obklopil celou armádou sprievodných muzikantov. Richard Ashcroft, Thom Yorke či Josh Homme síce na Pohodu neprišli, a tak si okrem samotného strýca zaspievali Joel Cadbury z britskej indie-folkovej kapely sOuth a Gavin Clarke, sólovo tvoriaci čistokrvný folk.

foto: www.myspace.com


Filip Drábek  viac od autora »
:: Súvisiace reklamné odkazy