Dokonalá trojka pod jedným holým nebom

Mám teóriu, že medzi dĺžkou cesty, alebo utrpením absolvovaným pred koncertom a pocitom šťastia z hudby počas koncertu, prípadne po ňom, je priama úmera. Moja cesta do Nemecka na festival Southside trvala viac ako dvanásť hodín. Príhody hodné jednej dlhšej poviedky nechajme bokom; teraz sa ide potvrdzovať teória.

Tá sa začína napĺňať do bodky, keď v bielom stane nazvanom paradoxne Red stage otvorí festival speváčka, pod ktorej excentrickým zjavom sa skrýva neuveriteľne silný cit pre úžasne farebné skladby. Záhadný pop Natashi Khan alias Bat For Lashes a jej štyroch spoluhráčov je zložený zo silnej dávky emócií, krásneho hlasu, širokého spektra exotických nástrojov a akejsi údernej priamočiarosti. Hoci by ste určite ešte radi pridali, aj po jej krátkom sete sa cítite úplne plní. Southside ešte niekoľko hodín nezažije také silné vystúpenie. Intenzívna príprava na večer. Prirodzene, veď táto slečna robí na turné predskokana Radiohead.

Po koncerte inak celkom nudných Razorlight sa na svetelnej obrazovke zjavuje reklama na výber najväčších hitov Radiohead s dostatočne dlhými ukážkami klipov na to, aby si ich s radosťou mohlo zborovo pospevovať kompletné osadenstvo prvých radov. Hromadné Creep tak patrí k vrcholom celého festivalu, a to ani nikto nemusel stáť na pódiu. Ono už len pomyslieť, že teraz budú po sebe hrať Sigur Rós a Radiohead... Doteraz z tej predstavy nezvládam dokončovať vety.

 
Sigur Rós                                             Radiohead

Keď začnú hrať Sigur Rós, máte pocit, že sa nachádzate v nejakom zábavnom parku. Raz sa ocitáte na mieste, kde vás aj v obrovskej horúčave mrazí z toho, ako sa dokáže islandské počasie preniesť hudbou na starý kontinent, inokedy vás teší potulný cirkus svojou smiešne krásnou atmosférou. Občas Jónsi a spol. jemne uspávajú tichými melódiami, aby ste o niekoľko sekúnd boli zničení ich silou, ktorá by sa dala namerať na škále Richterovej stupnice. Záverečná Untitled#8 potom slúži ako zhmotnenie toho najúžasnejšieho, čo všetko dokážu Sigur Rós predviesť. Pýtam sa samého seba, či v 21. storočí existuje krajšia hudba.

Ak sa k Sigur Rós dá použiť synonymum krásno, k Radiohead to môže byť dokonalosť. Na Southside, a verím, že aj kdekoľvek inde, priniesli dokonalý zvuk, dokonalé projekcie, dokonalé svetlá, dokonalý repertoár a predviedli dokonalé hudobnícke výkony. Počas celého koncertu som mal v prichádzajúcich a odchádzajúcich vlnách pocit, že Radiohead do mňa pumpujú nepredstaviteľné množstvo energie, ktorá ma zároveň zvnútra vymietala, aby uvoľnila priestor ďalšej vlne. Thom Yorke pôsobil buď ako odmeraný frontman, alebo ako váš najlepší kamarát. Každý ďalší track ukazoval inú tvár Radiohead, no zároveň si neviem predstaviť nič kompaktnejšie ako ich rozvetvenú produkciu od priamočiarych gitarových hitov ako Just, cez psychotické Idioteque až k zasneným baladám na čele s Videotape.  

A potom dohrávali posledné tóny sóla v Paranoid Android a celý večer sa zhmotnil v jednu nezorganizovateľnú masu, ktorej veľmi chýbal potrebný čas na rozdýchanie toho všetkého, čo moje uši v priebehu šiestich hodín počuli. Lebo aj z dobrého jedla vám je najprv úžasne, aby ste nakoniec zistili, že vám je po prejedení rovnako zle ako z čohokoľvek iného.

Tu, niekde na konci prvého dňa, sa končí aj môj popis vnútorných pocitov, pretože nič ďalšie, čo sa na Southside v priebehu ďalších dvoch dní objavilo, už nebolo tak duchovne povznášajúce ako tieto tri koncerty. A zrazu je úplne jasné, že moja teória o cestovaní platí.

Foto: pressezentrum.org.