Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: miloš krekovič | 17.7.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Nindžovia od A po Z

Blank

Na kompilácie vždy hľadím s podozrením. Podobne ako na výbery najväčších hitov, a dokonca aj single, bonusové tracky a filmové trailery. Je to staromilský inštinkt a občas sa čudujem, odkiaľ sa vzal. Akoby bol len dlhohrajúci album, ohraničený a myšlienkovo zovretý, tou pravou formou, v akej má byť hudba uchovaná. Iné prístupy vytrhávajú skladby z pôvodných súvislostí, alebo naopak, pridávajú čosi zbytočné. Barbarská povrchnosť! Nie je predsa princíp výberovky (či odpornejšie: bestofky) podobný čítankovému výťahu z románu? Tej skratke pre lenivých, ktorým sa nechce čítať od začiatku do konca?

Samozrejme, všetko je inak. Single tu boli skôr ako dlhohrajúce a nebodaj konceptuálne albumy. Rané filmy majú pokojne mnoho rovnocenných verzií, remixová kultúra si prisvojí a po novom spracuje čokoľvek. Dokončené a naveky ohraničené dielo je skôr naším želaním ako skutočnosťou. Iste, bez nápadu poskladaná kompilácia dokáže zhnusiť aj skladby, ktoré máte radi. Ale nemusí ísť o pravidlo – a tri disky z londýnskeho vydavateľstva Ninja Tune sú tým lepším prípadom.

Label prevádzkovaný Mattom Blackom a Jonathanom Moreom, čiže duom Coldcut, striedavo udáva a neudáva trendy v elektronickej hudbe už osemnásť rokov. Taký vek je prahom dospelosti a dospelosť znamená vyprofilovanú osobnosť. Lenže tá sa nemusí kryť s vyprofilovanosťou žánrovou. Katalóg Ninja Tune nie je až taký širokorozchodný ako u konkurencie Domino Recording, ale jeho príbeh je spletitý. Na začiatku bol inteligentný dídžejing a samplovací ošiaľ, abstraktný aj nie abstraktný hip-hop. Potom zlaté obdobie nu jazzu infikovaného živými nástrojmi. No odvtedy sa všeličo zmenilo. The Cinematic Orchestra už netriedia čriepky starého džezu, ale vytŕčajú do popredia gitaru, Jaga Jazzist opäť tkajú artrockové kompozície. Bonobo sa nepohne bez živej kapely a ako protiváha k turntablistom pribúdajú u nindžov nevídané zjavy. Fink aspoň prešiel akustickým coming out-om, ale taký John Matthias bol folkrockerom odjakživa. The Heavy sa na Topfeste zniesli s metalistami, Qemists v sebe nezaprú garážových pankáčov. A The Long Lost? Melancholickí pesničkári ako vyšití. Logickým krokom, ktorým Ninja Tune čelí novým výzvam, bolo založenie sublabelu Counters.

Tri disky sledujú tento pohyb od A po Z, presnejšie od Amona Tobina po Zero dB. Usporiadať tracky, tie známe, nevydané, nanovo remixované a raritné do troch žánrových okruhov muselo byť lákavé. Lepším riešením je však oblúk, ktorý v troch verziách sleduje spomínaný príbeh. Na začiatku známe mená, očakávané beaty, v polovici inšpiratívne susedstvá, na konci nečakané rozuzlenia. Tip z každého disku: Amon Tobin s tajomnou, pseudočardášovou verziou tracku Bloodstone, jesenné sláčiky v podaní Max & Harvey, teda dua Mark Butt a Paul Frankland, známeho aj ako Woob (Thieves) a americké trio Fog ako rockový ostrovček obtekaný jelinekovským ambientom (Melted Crayons). You Don‘t Know! Taký odkaz vysielajú nindžovia, aby sme si nemysleli, že je tento label za zenitom.

Album na recenzovanie poskytla distribučná spoločnosť Wegart.


miloš krekovič  viac od autora »
:: Súvisiace reklamné odkazy