Pochod normálnosti

Podobne ako kolegovi Krivošíkovi, tiež mi prekážajú pochody gayov a lesbičiek, respektíve neprekážajú, len sa mi nepáčia. Nie ideologicky, je mi jedno, kto čo kam komu zasúva a aký to má program, pokiaľ sa toho neúčastním, nepáčia sa mi vkusovo, ako čisto estetická záležitosť. Nepáčia sa mi okázalé kostýmy a lacná lascívna extravagancia, ani hudba, nepáčia sa mi tance a, prečo to nepriznať, nepáčia sa mi sexuálne náznaky. Keď už, tak poriadne, preto mám rád porno. Pre úprimnosť. Je to zvláštne, lebo ak platí o gayoch nejaké klišé, tak to, že skutočne majú vkus.

Lenže nie v sprievode, pochodujúc ulicami miest, oblečú, respektíve vyzlečú si veci, ktoré by si inak neobliekli, respektíve nevyzliekli.

Ale iné ma v tom texte nadchlo, pochod profesionálnych heterákov, vyzdvihujúci normálnosť.

Nielenže by som sa takého čohosi zúčastnil, okamžite a bez zaváhania, ja ten pochod priamo vidím, dokonca reálne zvažujem, že by som také čosi inicioval. Muži a ženy, našinci, svetaznalí heteráci kovaní vo vyhni nevyspytateľných mužsko-ženských vzťahov, stúpajú z nohy na nohu širokým bulvárom, nesú heslá a transparenty, tancujú, spievajú, tešia sa a žiadajú svet o pochopenie a toleranciu.

Je to masívny, veľkolepý pochod, naplnený po samučký okraj zásadnými myšlienkami, je toho veľa, čo chce pochod svetu povedať, preto si nevystačí len s heslami a tlampačmi.

Najprv kráčajú konvenčné páry, usadené, zmierené, sú akoby na prechádzke, vôkol sa na vôdzkach tmolia psy a deti. Kráčajú dôstojne, vedomé si faktu, že oni sú tí najnormálnejší a najmorálnejší, základné bunky spoločnosti. Fungujúce a funkčné rodiny, ich alegorické vozy znázorňujú normálne fungujúce manželstvo. Na jednom je akoby obývačka, dominuje gauč a telka, na druhom kuchyňa, dominuje umývačka riadu a chladnička. Muž z alegorického voza s obývačkou kýva žene na alegorickom voze kuchyňa a usmieva sa na široko. Aj ona, ale nenajali najlepšiu herečku, ten úsmev je zjavne umelý. Konzervatívnu časť sprievodu uzatvára alegorický voz s manželskou posteľou. Nič okaté, spod deky trčia len nohy, sémantické kódovanie je však zreteľné – figuríny si užívajú v misionárskej polohe.

Sprievod tradičných heterákov pokračuje modelmi rodín iných kultúr, vpredu družne diskutujúci muži, tri kroky vzadu za nimi ženy v burkách. Jedna, dve, tri aj štyri patriace jednému mužovi. Ťahajú alegorické vozy, ktoré sú v tejto časti sprievodu omnoho kreatívnejšie. Človeku až občas nedochádza, čo znázorňujú. Legitimizované znásilňovanie, kameňovanie, ženskú obriezku a tak ďalej.

Aj ďalšia skupina sú tradiční heteráci, tentoraz single. Stále slobodní muži a stále slobodné ženy kráčajú vedno v dave, a predsa je jasné, že k sebe nevedia nájsť cestu, blúdia, občas do seba vrazia, ale v zásade kráčajú sprievodom sami za seba. Tancujú a tešia sa, sú spontánni, a predsa s nimi predchádzajúce dve skupiny nechceli kráčať v jednom sprievode. Ich alegorické vozy symbolizujú nevedno čo, ale dobre sa na ne díva. Na jednom je barový pult, ona sedí na vysokej stoličke, on prešľapuje pri nej a akoby s ňou hovoril, ale slová nepočuť. Aspoň barman stojaci za barovým pultom s neodmysliteľnou utierkou v ruke sa tak tvári. Druhý alegorický voz upúta svojou strohosťou, nie je na ňom nič, len velikánska toaleta s doskou pohybujúcou sa hore a dole v nekonečnej slučke.

Pomaly sa blíži koniec sprievodu, stále sú v ňom tradiční heteráci, skupiny mužov a žien, oni vyzerajú ako úchyláci, ony ako šľapky. Panoptikum stratených hetero-existencií, sú tu všetky minority, otvorené manželstvá, fanúšikovia grupensexu, machovia, feministky, stratenci maskujúci svoje zlyhanie nekonvenčným svetonázorom.

Aj ja kráčam v zástupe tradičných heterákov, súhlasím so všetkými požiadavkami, preto behám sprievodom sem a tam a teším sa, manželka to vzdala, kráča vpredu, medzi konvenčnými rodinami, v sekcii manželiek s večne zaneprázdnenými, ale inak v pohode chlapmi, ktorí celú maškarádu organizujú, predávajú reklamu na jednotlivých alegorických vozoch a starajú sa, aby všetko fungovalo.

Lebo my sme tí normálni a svetu treba ukázať, ako veľmi sa nám krivdí.

Gayovia a lesbičky postávajú vôkol, dívajú sa na náš sprievod a väčšina z nich nám nekonečne fandí. Sú s nami, vo všetkom by nám vyšli v ústrety, chápu nás a rešpektujú, ale zo všetkého najviac sa tešia, že nie sú ako my.