Pohoda 2008

Minimálne prvé dva odseky budú plné superlatívov, reportáž z Pohody sa im nemôže vyhnúť. Rodiny s malými deťmi, ktoré môžu spať priamo v areáli festivalu, na vyhradenom mieste za stanom, kde sa o deťúrence cez deň postarajú, splachovacie toalety už pre všetkých, odpadkové koše a kontajnery vždy na dohľad od miesta, na ktorom človek stojí.

Dokonca aj to spoplatnené parkovanie sa ukázalo ako vynikajúci nápad. Na osvetlenom a precízne vyznačkovanom parkovisku odpadlo nočné hľadanie a aj tých áut sa tam vošlo viac ako po iné roky. Ale to len tipujem, nerátal som.

A nepršalo, ani v piatok, ani v sobotu, hoci ešte vo štvrtok, keď sa návštevníci už začali rozpaľovať, to ešte vyzeralo na poriadne vlhký festival. Pohodu navštívilo tridsaťtisíc ľudí, ešte pár rokov a nebude pre koho písať reportáže, lebo každý, koho by tá reportáž mohla zaujímať, tam bol.

Písanie o Pohode, podobne ako Pohoda sama, stalo sa príjemnou letnou konvenciou, zvykom, bez ktorého už by druhá polovica júla nebola kompletná. Nekonečne unavený, ale spokojný chcel som si vziať návratku aj pri definitívnom odchode, akože suvenír, alebo čo, ale nevzal som si ju, hoci by to asi nebolo porušenie pravidiel. O rok sa na Pohodu určite vrátim, bez ohľadu na to, kto a ako bude hrať.

  
Editors                                                 The Subways                                      UNKLE  
Gossip                                                  The Cribs                                            Joan Baez

Bez hudobného favorita, bez jednoznačného ťaháku, alebo ťahákov bola Pohoda ešte pohodlnejšia, odpadli stresy z výberu aj prebiehanie medzi jednotlivými stejdžmi, človek sa len tak ponevieral, a keď začul čosi ušiam prívetivé, postál a popočúval.

Najväčšou hviezdou festivalu býva ten, koho meno je najväčšie na plagáte, škoda, že tohtoročný plagát na Pohodu bol iný. Na samom vrchu, najväčšími písmenami trónil Fatboy Slim, potom The Streets a potom Richard Müller. Neodvážim sa odhadnúť, koľko z tých tridsaťtisíc ľudí tam prišlo kvôli nim, ale určite nie väčšina, lebo Pohoda, zdá sa, už veľké hviezdy nepotrebuje. Nie pre návštevnosť.

Možno by to bol pridrahý experiment, ale zaujímalo by ma veľmi, ako by dopadol – ako by sa odrazil na návštevnosti – urobiť budúcu Pohodu s podobným line-upom, len na plagáty najväčšími písmenami uviesť nie najväčšie hviezdy, ale najdôležitejšie.   

Tohtoročný plagát by vyzeral tak, že najväčšími písmenami by na ňom boli uvedení Joan Baezová, veď hrala vo Woodstocku a pomáhala vymyslieť folk, a Solomon Burke, lebo je kráľ.

Kto vie, ten vie, skonštatoval kamarát po Burkeovom vystúpení – v mojich očiach jednoznačne najsilnejšom hudobnom zážitku tohtoročnej Pohody. Burke síce zápasil nielen s pískajúcim mikrofónom, ale aj s faktom, že ho tu nikto nepozná tak, aby vedel jeho piesne spievať spolu s ním, a tento stav trval až do Everybody Need Somebody, ale to mu nezabránilo spievať zväčšujúcemu sa davu pod pódiom ako o život.  

V obrovskom tróne na pódiu sedel ten najpovolanejší, miestami trúsil neuveriteľne banálne frázy o slobode, láske a tak ďalej, ale ak sa dajú niekomu veriť, tak jemu a v jeho podaní.

Z veľkého chlapa sa rinul veľký hlas a na chvíľu bolo znova jasné, že hudba je čisto metafyzická záležitosť.  

Inak som viac ako jednu dve piesne videl a počul z koncertov Pražský výběr II, The Prostitutes, The Subways, Gossip, Unkle, The Cribs, Editors, Modré hory, Lou Rhodes, Matthew Herbert big band a Mnozil Brass a v zásade môžem tvrdiť, že aj druhou najdôležitejšou vecou na Pohode – hudbou – som bol spokojný.

V zásade spokojný, a druhou najdôležitejšou preto, že najdôležitejšia je Pohoda ako taká.

Okrem Burkea si budem pamätať The Subways, ktorí prekvapili predovšetkým vekom, dvaja šarvanci a pôvabná slečna vyzerali veľmi mlado až detsky na to, že už ich rodičia pustili na veľký festival, ale nevadí, hrali pomerne skoro, o desiatej už pokojne mohli mať večierku, Gossip, na čele s majestátnou frontwomankou v dokonalých modrých šatočkách s potravinovými motívmi, identifikoval som hamburger, pizzu, nanuk a hot dog a Editors, predovšetkým vďaka farbe spevákovho hlasu.

Sklamaním boli The Cribs, ktorí naživo zneli omnoho horšie ako z nahrávok, a Matthew Herbert big band, lebo big band bol síce OK, ale Matthew im to kazil kŕčovitou snahou o zvukové experimentovanie.  

A teraz, na koniec, pár slov o katastrofách.

Para a Tata Bojs hrali v stane, vo veľkom síce, ale v stane, a ten stan je tá katastrofa, veľká katastrofa, obrovská, lebo v ňom nehrali len Tata Bojs a Para, ktorí sa na minulých Pohodách dali počuť s normálnym zvukom, ale hrali v ňom aj UNKLE, ktorí sa normálne počuť nedali, hoci odohrali vynikajúci koncert, len s desivým, odstrašujúcim, bolestivým zvukom. Stan preč, strhnúť, spáliť, zahodiť a ak nie, tak určite doň nedávať živé kapely, ktoré potrebujú, aby sa ich zvuk mal kde rozvinúť.

Druhou, menej závažnou katastrofou bolo cenové vyčíňanie niektorých stánkarov, ktorí akoby v pohodovej atmosfére festivalu celkom rezignovali na slušnosť a vyhnali ceny jedál kamsi, kde nemajú čo hľadať. Na festivale nikto nechce paragón, a nikto v ruke neobracia každú korunu, veď ono je to vlastne veľmi banálne, ale ak si ktosi vypýta za porciu pečeného mäsa tri stovky, pričom to mäso sa dá pohodlne prekryť jedným krajcom chleba, nemôže sa čudovať, že zákazník sa takej ceny zľakne a ide k vedľajšiemu stánku.

Mäso je dôležité a má svoju cenu, samozrejme, veď mäso je mi posvätné a chutilo naozaj vynikajúco, ale bol by som rád, keby mi pohodlnosť Pohody nekazil pocit, že sa ma ktosi snaží okradnúť. Možno by preto nebolo celkom od veci nabudúce urobiť vedľa všakovakých neziskoviek stánok aj Slovenskej obchodnej inšpekcii. S kontrolnou váhou na dohľad sú hneď ceny realistickejšie.

Treťou, finálnou katastrofou Pohody je, že je len raz do roka, ale s tým sa nedá nič robiť, takže toto je vlastne v poriadku.

Foto: Filip Drábek