Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Peter Pišťanek | 7.7.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Prostredie nemôže úplne zmeniť genetické nastavenie

Blank

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane napredmetný článok.

Pamätám sa, ako som sa s ňou pred nejakými pätnástimi rokmi zoznámil v Prahe na nejakom literárnom podujatí. Padli sme si ľudsky do oka, a tak sme sa bavili o všeličom. Párkrát sme sa potom ešte stretli v Prahe, naposledy na nejakom knižnom veľtrhu v Paláci kultúry. Mal som vtedy prečítaný „memoárromán“ Kde je zakopaný pes, ktorý napísal jej slávny otec Pavel Kohout, aj jej knihu Indiánsky beh, ktorý mal byť akousi antitézou voči vykonštruovanému a kašírovanému „spomínaniu“ veľkohubého pozéra. Povedal som jej vtedy, že jej útla knižočka je strhujúca a skvelá a že by som za ňu vymenil celé Kohoutovo dielo. Úprimne som chválil jej talent a žasol som nad tým, po kom ho, preboha, zdedila („žeby po mame?“), čo ju náramne pobavilo. Dodnes považujem Terezu Boučkovú za obrovský talent a jednu z najlepších českých spisovateliek, akurát že píše tak málo, že ju všetci ostatní prevalcujú a prekričia. Škoda. Ale keď už napíše, tak sa to dá rovno tesať rovno do mramoru. A prečo toho nenapísala viac? Pretože posledných päť rokov žila v pekle na zemi, ktoré v nej spoľahlivo ubilo chuť písať. V pekle, ktoré si privolala sama. Ako mladá žena sa dozvedela od svojho lekára, že nikdy nebude môcť mať deti, a tak si s manželom nerozvážne adoptovali dve cigánčatá z detského domova. Lekár sa však mýlil. Rok nato Tereza otehotnela a porodila zdravého syna. A tak vychovávali tri deti. Pamätám sa, ako bola Tereza vtedy naplnená šťastím a láskyplným citom. Ja som krútil hlavou, že sa tak rozhodla. Možno som bol dosť necitlivý, keď som jej povedal, že ak by som stál pred rozhodnutím adoptovať dieťa, tak cigánčatá by som rozhodne nechcel. Želal som jej z celého srdca, aby všetko u nich dopadlo dobre a aby nikdy nemusela svoje rozhodnutie ľutovať. Žiaľ, moje temné predtuchy sa splnili priam s hrozivou dôslednosťou. To bol jeden Terezin rozhovor v tlači a tu je ďalší. V tom prvom rozhovore Tereza hovorí, že vtedy mala dať na rady skúsenejších, ktorí ju od adopcie odhovárali. Neviem, či to má niečo so skúsenosťami. Ja napríklad žiadne osobné skúsenosti s adopciou nemám, a predsa som ju poľutoval, lebo mi bolo jasné, ako to dopadne. Na to netreba nijaké skúsenosti, na to stačia naše obyčajné klasické predsudky, ktoré máme v génoch. Toľko sa nadáva na predsudky, už to slovo samo vnímame ako čosi negatívne, fuj, a vidíte, aj na toto sú predsudky dobré – aby človek nedopadol ako Boučková a jej manžel. Keď intelektom a pseudohumanizmom chceme pretláčať to, čo je v nás prirodzené, tak sa ani nenazdáme a beháme po súdoch a záložniach a splácame za niekoho narobené dlhy. Neteší ma, že som sa zasa nezmýlil. Už by som sa, naopak, veľmi rád niekedy zmýlil.

A čo si o tom všetkom myslí známy český psychiater Cyril Höschl? Zaujali ma najmä jeho záverečné slová: „Zatím se tedy zdá, že s mnoha povahovými vlastnostmi je tomu podobně jako s inteligencí. Prostředí může to základní genetické nastavení pouze modifikovat, nikoli zcela změnit.“

Jeden z najlepších slovenských bubeníkov Martin Valihora sa uchytil v jazzovom podhubí v Spojených štátoch a hrá tam v prvej lige. Tu je s ním rozhovor.

Český spevák Michal Prokop je veľa ľuďom skôr známy ako talkmaster vlastnej televíznej talk-show Krásne straty na ČT. My, čo sledujeme jeho hudobnú kariéru trochu dlhšie, vieme, že názov toho programu je parafrázou jednej z pesničiek, ktorú Michal Prokop nahral so svojou legendárnou skupinou Framus Five. Práve v týchto dňoch mu vychádza kolekcia CD v boxe, ktorá obsahuje všetky radové albumy Framus Five. A tu je zaujímavý rozhovor s Prokopom.

Pamätám sa na jediný koncert Framus Five, na ktorom som bol v bratislavskom PKO. Pamätám sa na všetky koncerty, na ktorých som kedy bol v PKO. Vladimír Mišík a Etc, SBB, Niemen, Collegium musicum, Fermáta, M efekt, Bohemia, Impuls, Energit, Olympic, Jazz Q. To už hádam ani nie je pravda. Tak dlho som nebol v centre Bratislavy, že ani neviem, v akom stave sú dnes budovy tvoriace PKO. Vraj ich mali zbúrať. No teraz akási komisia žiada prešetriť odstránenie PKO. Deje sa niečo? 

Ak vás dakedy bude ohrozovať mafia (tým nemám na mysli štátomafiu, tá nás ohrozuje denno-denne), nebráňte sa, lebo dostanete 12 rokov natvrdo.

V Českom bulváre ešte dohasína aféra chlapca uneseného, znásilneného a zavraždeného pedofilným vrahom. Možno sa až príliš ostentatívne zdôrazňovalo, že ide o Slováka. Ako keby to nebolo jedno. O pedofiloch som našiel zaujímavý rozhovor so sexuologičkou MUDr. Danou Šedivou.

Spomeniete si, kedy a kde ste jedli (alebo odmietli jesť) najväčšie hnusobstvo, aké vám kto ponúkol? Neviem ako vy, ale u mňa vysoko nad akoukoľvek zdvorilosťou hosťa vždy prečnieval záujem o vlastné blaho, a preto som nikdy nenaletel na nezmyselnú frázu „Nesmie sa odmietnuť, to by bola urážka hostiteľa“. Po prvé, pojmy „urážka“, „uraziť“ či „uraziť sa“ sú úplne mimo môjho myšlienkového rámca, a po druhé, ani ja svojim hosťom nevnucujem nič, čo by im nevyhovovalo, bolo nechutné či nepohodlné, takže to isté recipročne očakávam aj ja od svojich hostiteľov. Našťastie, krajiny, kde vám ponúknu surové ovčie oči a iné lahôdky, ktorých odmietnutie sa rovná smrteľnej urážke hostiteľa, sú úplne mimo mojich cestovateľských trajektórií i záujmu. Ale aj vo Francúzsku som bol zopárkrát nútený zdvorilo odmietnuť hostiteľom podávaný syr, ktorý mi už pripadal príliš uležaný či aromatický. Zaobišlo sa to bez faux pas, ku ktorému by iste došlo, keby som sa povracal pri pokuse prežrieť uvedenú lahôdku. Naša civilizácia sa od tých primitívnych líši práve právom odmietnuť čokoľvek bez straty hrdla. Pozrite si zoznam najväčších hnusobstiev, z ktorých niektoré dokonca museli zakázať. Mojím favoritom je jednoznačne syr casu marzu.   

Minule som sa tu zmienil o tom, či mučiť alebo nemučiť teroristov. Osobne som jednoznačne pre. Američania používajú na získavanie informácií z teroristov tzv. waterboarding. Čo je to vlastne waterboarding a aké sú jeho výhody? Zdá sa, že ide o dobrý vynález, aj keď ja si stále myslím, že oheň je lepším osviežovačom pamäte teroristov ako voda.

Onedlho sa aj tak možno všetko skončí. Obrovský hadrónový urýchľovač vytvorí na Zemi čierne diery, ktoré nás pri troche smoly všetkých – kresťanov, židov, mohamedánov aj iných – pohltia.<
Peter Pišťanek  viac od autora »
Vaše reakcie [14]