Čéska fójak, tópra fójak už asi neplatí

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Môj osobný vzťah k Rusku a Rusom je veľmi zvláštny a prešiel pomerne zložitým vývojom. Ako som už viackrát niekde napísal, obaja moji dedovia nezávisle od seba (zoznámili sa až v rámci ľúbostného vzťahu svojich detí, mojich rodičov, cca v roku 1954) bojovali v prvej svetovej vojne, padli do ruského zajatia a vstúpili do československého vojska na Rusi, z ktorého sa neskôr, po boľševickej revolúcii v roku 1917 a separátnom mieri, stali Československé légie. Takže v Rusku každý z nich prežil isté formujúce obdobie a niečo si z neho doniesol aj domov. Jeden dedo bol po celý ďalší život rusofilom (dedo Ivan) a druhý dedo bol po celý ďalší život rusofóbom (dedo Pišťanek). A keďže kvapky som v detstve dostával najmä od deda Pišťanka, vypestoval vo mne silnú obozretnosť voči všetkému ruskému a najmä sovietskemu. Skrátka už od útleho detstva som Rusom neveril ani to „Zdrávstvujte“ a invázia vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968, keď som mal osem rokov, to ešte podporila. A pritom, na druhej strane, som miloval ruské filmové rozprávky ako Mrázik, Krajina krivých zrkadiel, Aladinova čarovná lampa či Princ so železným srdcom, a tiež neuveriteľné ruské animované filmy ako Traja tučniaci, Snehová kráľovná alebo Sindibádove dobrodružstvá. A v neskoršom veku som mal rád ruské, či skôr sovietske filmy, aké nakrúcali napr. Michalkov, Tarkovskij, Končalovskij či Danelija. To nehovorím o ruskej a sovietskej literatúre, v ktorej som sa vždy pomerne solídne orientoval a ktorej niektorí predstavitelia pre mňa predstavovali a vždy budú predstavovať svetovú špičku: Tolstoj, Pelevin, Tolstá, Jevtušenko, Baklanov, Solženicyn, Možajev, Kim, Beekman, Ajtmatov a množstvo ďalších. A práve posledný spomenutý, známy kirgizský spisovateľ Čingiz Ajtmatov, pred pár dňami zomrel. Škoda ho, písal skvele. Jeho asi najznámejší román Deň dlhší ako ľudský vek sa mi veľmi nepáčil, ale o to radšej som mal jeho diela Strakatý pes bežiaci po brehu mora alebo Zbohom, Guľsary. Asi si ich znovu prečítam, ak nájdem v týchto unáhlených časoch chvíľu pre takú výrazne meditatívnu literatúru.

Pri spisovateľoch ešte chvíľu ostaňme. Rozhodne by som nechcel poprieť, že americký spisovateľ Truman Capote je vynikajúci autor, ale nikdy som ho nemal rád, najmä pre jeho okázalú aroganciu a pozérstvo. Svoju nechuť k tomuto bezcitnému skrčkovi som si mohol potvrdiť aj po prečítaní článku, ktorý vyšiel na Neviditeľnom psovi. Ale duchaplný bol, to teda hej. Lenže duchaplný bol vraj aj Heydrich.

Zdá sa, že pražské divadielko Semafor je teraz na odstrel, takže si doň môže kopnúť už každý. Je síce pravda, že vysťahovaním kedysi populárnej scény z centra Prahy do relatívne okrajového Karlína divadlo utrpelo na návštevnosti, ale úplne odpisovať Semafor by nebolo fair. Najmä keď si uvedomíme, aké zhovädilosti sa občas hrajú v komerčných divadlách ako Ta Fantastika alebo Kalich. Osobne ako zástanca libertarianizmu zastávam názor, že veciam sa má nechať voľný priebeh, ale na druhej strane si myslím, že netreba ani rozširovať nepravdy o Semafore. Ako na to poukazuje principál divadla Jiří Suchý.

Štát Izrael nedávno oslávil 60 rokov od svojho založenia a pri tej príležitosti sa spomenulo viacero ľudí, ktorí sa zaslúžili o jeho prežitie najmä v prvých rokoch. Jedným z najodvážnejších a najchladnokrvnejších synov Izraela bol špión Elie Cohen, ktorý pôsobil priamo v hniezde hadov. Veď aj na to doplatil. Ako starý cynik si neviem predstaviť takú mieru vlastenectva, pre ktorú človek dokáže riskovať všetko a napokon dlho a bolestivo umiera v cudzej odpornej krajine, obklopený nepriateľmi. Ako si v takej chvíli zachovať tvár?

Nemá zmysel meditovať nad tým, kto má odvahu a kto je zbabelec. To sa vždy ukáže až pri lámaní chleba. Kto sa však prihlási do armády, ten musí podvedome rátať s tým, že raz možno bude musieť aj bojovať. Armáda, to nie sú len zlaté náramenníky a zelené gate vyleštené na zadku. Českí piloti vrtuľníkov vraj začali odchádzať do civilu, len čo sa dozvedeli, že by ich mohli nasadiť v Afganistane. V reportáži českej televízie Nova sa jeden z vojakov vyjadril jednoznačne: „Nerátal som so zahraničnými misiami tohto typu, toto je normálna vojna.“ A čo si asi tak myslel, chúďatenko? Že kde je? Takže si nie som istý, či ešte stále platí výrok pani barónky, ktorá v Haškovom Švejkovi navštívila vojenskú nemocnicu plnú českých simulantov: „Čéska fójak, tópra fójak.“

Ale čo by ste chceli od armády v krajine, ktorej premiérom je buran menom Topolánek? Za čo by sa mal ten nešťastný znechutený pilot obetovať? Za týchto zmrdov, čo ho pošlú umrieť niekam za stabilnú cenu za barel ropy?

A to isté aj tí slovenskí politickí zmrdi, celá štátomafia. Moje aké-také sympatie by si títo ľudkovia získali iba v jednom prípade: keby všetci kolektívne spáchali samovraždu. A ani to možno nie – už včera totiž bolo neskoro. Hlavne že vrahovia a zločinci si chodia po slobode.

A keď sme už pri tom, tak drogový gang povýšený na štát, teda tzv. Kosovo, už má samostatnú hymnu. Radšej bez slov. Asi sa nevedeli zhodnúť na tom, či sa v nej bude spievať o heroíne alebo kokaíne.