Čo má ona také, čo ja nemám, že má vyšší plat?

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Je dostatočne známy fakt, že jednou z najvýraznejších národných vlastností Slovákov je závisť. Slovenská závisť však nie je inšpirujúca a motivujúca, teda taká, čo človeka núti zvýšiť svoje úsilie a neraz mu pomôže dostať sa o nejaký ten level vyššie. Naopak, je to závisť zlomyseľná a paralyzujúca. Oberá o spánok a vnucuje závidiacemu rôzne myšlienky: „Čo má ona také, čo ja nemám, že má vyšší plat?“ Alebo: „A čo vari má on dva žalúdky, že je taký nenažraný? Ja mám tri deti, on je bezdetný, a predsa má viac.“ Alebo: „Takých kníh, ako sú tie jeho, by som napísal kvantá, lenže kto mi ich vydá, keď nemám tie známosti, čo má on?“ A podobne. Iba rozum je, zdá sa, medzi ľuďmi podelený spravodlivo; zatiaľ som nepočul, že by sa niekto sťažoval, že ho dostal málo. Ozaj, chcete vedieť, koľko percent populácie zarába viac ako vy a koľko menej?

Česi konečne podpísali zmluvu o umiestnení amerického radaru. Užitoční idioti, samozrejme, protestujú. Sociálni demokrati si dokonca pozvali na ten istý deň, keď bola v Čechách Condolezza Riceová, akéhosi ruského generála. Symbolika viac ako jednoznačná. Našťastie, išlo o humanistu, ktorý šťastným Čechom sľúbil, že zatiaľ sa neuvažuje nad ich bombardovaním. Uf, to som si vydýchol. Ako píše Ondřej Neff, keby sa Amíci rozhodli postaviť v Brdoch odpaľovaciu rampu pre atómové nosiče stredného doletu, bola by urazená reakcia Kremľa pochopiteľná, aj keď to by bolo asi všetko, čo by mohli robiť. Čo však Rusom prekáža na radare a protiraketovej obrane? Je to, ako keby sa pán Nikitin rozčuľoval, že si jeho nepriamy sused, pán Kováč, montuje na svoj vchod bezpečnostnú zámku. Čo ho je vôbec do toho?

V novembri roku 1989 mi dosť prekážala bezzubosť vtedajších revolučných vodcov. Celý čas som si prevrat predstavoval podstatne ináč a pripravoval som sa naň v tom zmysle. Mal som zoznam najväčších komunistických kuriev (dodnes ho niekde mám), po ktoré si osobne prídem, keď to praskne. Napokon to bolo ináč, ľudia sa schádzali na námestiach a ako zhypnotizovaní kričali „Láááááska!“. Nič proti láske, ale len odtiaľ potiaľ a voči niekomu. Všeobecné odpustenie a „hrubá čiara“ mi veľmi prekážali a dodnes som sa s tým nezmieril. Ako vidím, aj vtedajší krasoduchovia sa pomaly uvedomujú. Lenže teraz už je neskoro.

Kto číta túto rubriku pravidelne, ten si mohol všimnúť, že som už v minulosti párkrát spomenul spor o skládku odpadu, ktorú aj napriek razantným protestom miestnych pripravujú v Pezinku. Pred pár dňami som sa dočítal, že „do hry o pezinskú skládku vstúpil Marián Kočner“. To som veru ani netušil, že ide o hru. Ja naivný, myslel som si, že ide o životne dôležitú, zásadnú vec. Keby som bol vedel, že je to iba hra, tak sa tým možno ani toľko nezaoberám.

Keď som prvýkrát videl film Borat, veľmi som sa na ňom pobavil, už aj preto, lebo samotný hlavný hrdina mi pripomenul mňa samého, keď som v roku 1996 prvýkrát navštívil Spojené štáty. Milujem humor Sachu Barona Cohena, ktorý má okrem identity Borata aj identitu rapera Aliho G. a najnovšie aj homosexuála Bruna. Nie Cibereja, ale rakúskeho moderátora, ktorý je hlavnou postavou pripravovaného filmu, na ktorý sa už teraz veľmi teším.

Genesis vydali po koncertnom dvoj-CD so záznamom z ich comebackového turné aj koncertné DVD, na ktorom je zvečnený ich rímsky koncert. Takže nielenže dostali zaplatené za samotné koncerty, ale ešte zarobia aj na nosičoch. Tomu sa povie úspešný comeback. Populárna česká skupina Olympic toto o sebe povedať nemôže. Za tretinu (!) koncertov, ktoré odohrali počas slovenskej šnúry, nedostali jej členovia vôbec zaplatené. Hoci som na žiadnom z nich nebol, hanbím sa.

Českému (či skôr moravskému) gitaristovi, violončelistovi, huslistovi a spevákovi Olinovi Nejezchlebovi, bývalému aj súčasnému členovi skupín Etc..., Marsyas, Njorek a Ivan Hlas Trio a frontmanovi vlastnej skupiny Blues Session v týchto dňoch vychádza k štvrťstoročiu na dráhe profesionálneho muzikanta prvý sólový album, a to dvojcédečko s názvom 25 let v tom. Nejezchleba je muzikant telom aj dušou, presne podľa môjho gusta. Tak mu teda zablahoželajme do ďalších 25 rokov jeho kariéry všetko najlepšie a veľa dobrých nápadov i koncertov.

A tu je rozhovor s mojím obľúbeným hudobníkom, no najmä obľúbeným človekom, s ktorým si mám vždy čo povedať. Viacerí pamätníci inZinu si ho iste pamätajú prostredníctvom jeho šarmantných Listov z Vancouveru a ešte pamätníckejší pamätníci možno poznajú aj jeho svižné bubnovanie na historických nahrávkach skupín The Beatmen alebo Prúdy. Dámy a páni: profesor Peter Petro!