Uh-uh-uh

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som presurfoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Kedysi dávno som si v nejakom časopise prečítal rozhovor s americkým výtvarníkom Andym Warholom. Dosť ma pri čítaní vyrušovalo, že takmer na začiatku každej svojej odpovede maliar povedal "Uh". To prepožičiavalo blazeovanému estétovi Warholovi až priam primitívno-opičí nádych. Samozrejme, bolo mi jasné, že to je spôsobené zlým prekladom z angličtiny. „Uh“ je anglická verzia „Hm“ (a vyslovuje sa trochu ako „Aaaahmmm – veď si to všimnite, keď niekoho spovedajú na CNN, alebo v nejakom americkom filme). Warhol sa jednoducho po každej otázke novinára hlboko zamyslel a zamrmlal "Hm". Aj tak ma to „uh-uh“ rušilo. Prečo si niekto, kto nevie riadne po anglicky (mám tým na mysli aj znalosť kultúrnych referencií a idiomatických i hovorových obratov), myslí, že môže prekladať články alebo rozhovory? Na „uh-uh“ si spomeniem pri každej zmienke o Warholovi či jeho diele.

Ukázalo sa, že jeho múzeum, socialistická betónovo-umakartová opacha v Medzilaborciach, sa podľa najnovších správ nebude sťahovať. Uh.

Veľakrát som už odpovedal priateľom a známym, čo že mi tak prekáža na rodnej Devínskej Novej Vsi, kedysi celkom príjemnej obci, dnes zasvinenej periférii plnej cudzích ľudí. Prekáža mi, že v sebe zahŕňa všetky nevýhody mesta i všetky nevýhody zapadnutej obce bez tých výhod. Ona však aj tá Bratislava je pekne hnusná, na míle vzdialená od toho tichého a príjemne bezvýznamného provinčného mestečka, ktorým bola kedysi, za čias mojich prapredkov. Zdá sa, že Bratislava už dávno nie je v rukách svojich obyvateľov, ale akýchsi teroristických organizácií. Pekne o tom píše Shooty na svojom blogu. Uh.

Nie som, uh, až taký poverčivý, aby som veril, že odfotografovaním mi niekto zoberie časť duše, ale vo všeobecnosti nemám rád, keď ma niekto fotografuje, tobôž filmuje. A už vôbec nie niekde na ulici, bez zdvorilého požiadania o môj súhlas. Nejde mi teraz o nejakých turistov snímajúcich si zábery na pamiatku, do ktorých sa môžem nedopatrením dostať aj ja, ale skôr, uh, profesionálne štáby nakrúcajúce voyeursky niekde v meste a domnievajúce sa, že sa z nich každý pokaká. Koľko zo svojho súkromia ste ochotní poskytnúť trebárs večerným správam na televízii JOJ?

Priznám sa, že občas je zaujímavé dozvedieť sa niečo o najsúkromnejšom súkromí populárnych ľudí. Napríklad: vedeli ste, že známy český herec Miroslav Moravec (ktorého z mne nepochopiteľných príčin všetci oceňujú ako skvelého dabingového herca, pričom mne práve jeho uslintaný bzučivý hlas spôsobil, že nenávidím akýkoľvek dabing a pozerám filmy výlučne v origináli) má doma neuveriteľný bordel?

Uh, už od čias Gombičkárov som mal rád českého režiséra Petra Zelenku a považoval som ho za inteligentného a vtipného človeka. Žiaľ, ukázalo sa, že ani takýto tvorca nie je imúnny voči typickému čecháčikovstvu, ktoré sa – ako sa zdá – u akýchkoľvek pohodových a nad vecou ľudí prejavuje v strese (najmä keď ide o peniaze) a vo chvíľach, uh, narcistických zranení a urazenej samoľúbosti. Vtedy sa aj najslobodnejší duchovia ako mávnutím zázračného prútika menia na malých českých ľudí.

Krajne samoľúbym človekom bol vraj slávny rakúsky dirigent Herbert von Karajan. Preslávil sa nielen hŕbou skvelých nahrávok s Berlínskymi symfonikmi a Viedenskými filharmonikmi (napríklad dodnes neprekonanou nahrávkou Čajkovského Koncertu pre klavír a orchester č. 1, so Svjatoslavom Richterom za klavírom), ale aj tým, že pri dirigovaní mal zatvorené oči, takže už na prvý pohľad bol úplne pohrúžený do seba samého. V dokumentárnom seriáli o slávnych dirigentoch ho hudobníci-pamätníci hodnotili ako človeka dosť nízko, nebol obľúbený, už aj pre tie zatvorené oči, ktoré znemožňovali normálny kontakt medzi dirigentom a orchestrom počas hrania. Neviem, nerozumiem tomu až tak, Karajanovu a Richterovu nahrávku Čajkovského „b-molu“ považujem za skvost (aj keď Toscaniniho a Horowitzovu nedávno objavenú rozhlasovú nahrávku, ktorá vzápätí vyšla na CD, mám tiež rád), ale jedno je isté, že legendárny Karajan si počas Tretej ríše výdatne zakoketoval s nacizmom.

Koketovať s nacizmom bolo odsúdeniahodné, no rovnako odsúdeniahodné bolo podľa mňa koketovať s komunizmom. Nehovorím, že každý mal gule na to, byť disidentom, ale veľa nadaných prekročilo nielen mieru povinnej lojality, ale aj dobrého vkusu. Český režisér Jiří Sequens bude mať u mňa navždy svetlý bod za seriál Hriešni ľudia mesta pražského a s tým súvisiace celovečerné filmy plus jeden vianočný televízny špeciál, to všetko pospájané postavou pražského policajného radcu Vacátka a jeho partie detektívov z oddelenia vrážd, no jeho iný seriál, o majorovi Zemanovi, považujem za komunistický odpad. Aká je história toho projektu?

Český herec Tomáš Hanák je odborník na všetko, vrátane ženských vložiek. Tu je jeho celkom vtipný článok.

A na záver čosi úplne bizarné: pašerácka ponorka.