Vidieť Dylana a zomrieť?

Možno vďaka akejsi aure kultovosti u mňa meno Boba Dylana vždy vzbudzovalo rešpekt, a to ešte dávno predtým, ako som ho začal počúvať. A keď prišlo na hudbu, predovšetkým tú z prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia, mal u mňa rešpekt ešte väčší. Jeho skladby totiž nikdy neboli o dokonalom speváckom prejave či o muzikantských schopnostiach z konzervatória, ale o atmosfére. Preto, hoci sám dobre viem, že Dylan má svoje najlepšie roky už dááávno za sebou, bola návšteva jeho koncertu pre mňa povinnosťou.

Keď na úvod spustil viac ako štyridsaťročnú klasiku Stuck Inside of Mobile with the Memphis Blues Again, vyzeralo to byť ešte všetko v poriadku. Dylan spieval zle, no to by sa mu dalo odpustiť, keby nebol obklopený neskutočne nudnou partiou country muzikantov a dokázal by prijať dôstojnú nálepku hudobne mŕtvej legendy. Lenže on revival seba samého robiť nechcel a radšej raz a opäť prejavil svoju radosť v hraní skladieb, ktoré pozná snáď iba on sám. A z jeho úsmevu pri opakovaných chybách za klávesmi i v speve, v ktorom s radosťou nestíhal nástupy, som si zrazu vyvodil, že si z nás robí srandu. Uvažoval som o tom aj vtedy, keď v niektorej z tých rovnako znejúcich country-bluesových skladieb začal spievať celkom normálne, po chvíli si však svoju chybu uvedomil a vrátil sa k svojmu chrapláku doplnenému o charakteristický nosový spev. A vtedy sa mi objavili všetky tie scény zo skvelého Scorseseho dokumentu No Direction Home, v ktorom si Dylan s úspechom strieľal vždy, všade a zo všetkých. To mi potvrdilo, že tento starý pán je duchom ešte stále veľmi mladý. Bohužiaľ, toto čaro som neobjavil v jeho hudbe, ale práve v tom, ako ju rozbíjal svojou mizernou interpretáciou. A popritom si dozaista hovoril, ako s nami zase pekne vypiekol, keď si môže v desivých aranžmánoch zahrať čokoľvek a hala mu aj tak freneticky tlieska.

Keď v polovici šesťdesiatych rokov Dylan prestal hrať folk a prešiel na rock’n’roll, ľudia v publiku na neho pokrikovali, že je Judáš. Rovnakú chuť som dostal aj ja v Ostrave. Nie preto, že by prestal hrať rock’n’roll či folk, ale že sa mu nepodarilo odísť na vrchole. Preto Dylan u mňa už nikdy nebude ten nepochopený génius spred štyroch desaťročí, ale staručký človek na pódiu v roku 2008, ktorý svetu už nemá čo ponúknuť.

Bob Dylan, 9. 6. 2008, ČEZ Arena, Ostrava

Poznámka redakcie:
Keďže Bob Dylan nepovolil počas svojho koncertu fotografovať, dovolili sme si požičať obrázok z jeho internetovej stránky.