Dva dni, dvaja páni, dva koncerty

Dvaja páni, dve hlavné mestá, dva dni, dva koncerty. Pretože najväčšie čaro vzájomného porovnávania koncertov sa objaví vtedy, keď v zjavne úplne odlišnej hudbe objavíte spoločné prvky.

Jason Webley naplnil minulú stredu Subclub. Na plagáte bolo síce pod jeho menom menším písmom vtipne uvedené The Dresden Dolls, čím mohol vzniknúť dojem, že Amanda Palmer a Brian Viglione prídu svojho kamaráta a spolupracovníka doplniť, no pravdepodobne nešlo o pravý dôvod účasti toľkých ľudí. Fakt, že ich nebolo málo, potešil. Pri klubových koncertoch u nás to totiž nebýva pravidlom.

Webleyho schopnosť pracovať s publikom sa ukázala hneď s prvými tónmi jeho sólového punkového kabaretu. A ľudia sa radi zapájali, radi zabliakali jednoduchú melódiu refrénu bez slov spolu s jeho akordeónom, či gitarou riadiacou sa heslom Naladíme sa po koncerte.

Sám Webley hneď na úvod priznal, že to síce bez jeho kapely nie je ono, no šlo skôr o úplne zbytočnú skromnosť. Keby totiž nestál na pódiu sám, jeho koncert by mohol skĺznuť do primitívnej zábavy ? la Flogging Molly. Ako solitér pôsobí sympaticky spontánne a ako tento vlasatý človek povedal počas koncertu, nie je dôležité spievať dobre, ale nahlas. On však vedel aj jedno, aj druhé.

Ólafur Arnalds naplnil minulý štvrtok Sedmičku na Strahove. Rovnako ako Webley nie úplne, no dostatočne na to, aby dostal patričnú odozvu. V kontraste s Webleyho filozofiou o intenzite zvuku Arnalds radšej hneď v úvode poprosil, aby sme boli čo najviac ticho a všetci si posadali.

Urobil dobre. Jeho hudba nebola na skákanie alebo spontánne vyjadrovanie emócií. Bola na snívanie a vytváranie obrazov, na zavretie očí a vnímanie v takej čistej podobe, v ktorej sa aj ticho dá považovať za jej súčasť. Typicky islandsky minimalistický zvuk už však nepôsobil ako náročnejšie indie; skôr ako moderná vážna hudba. Veď aj nástrojové zloženie – Ólafur za klavírom, doplnený o sláčikový kvartet – hovorilo za svoje.

Policajná hodina, pre ktorú sa musel koncert skončiť o desiatej večer, bola po hodinke snívania tým najhorším budíkom. Potom musí logicky prísť fáza pomalého spamätávania sa a nutnosť vrátiť sa späť do reality. Ale na niektoré sny si dokážeme po zobudení spomenúť. Koncert Ólafura k takým určite patrí.

Jason Webley, 4. 6. 2008, Subclub, Bratislava

Ólafur Arnalds, 5. 6. 2008, Klub 007, Praha

Foto: autor