Žiadna paštika sa neje horúca

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Kto tu tieto moje výšplechty číta už nejaký čas, ten vie, že mám veľmi vrúcny vzťah k českej kultúre, českému živlu a vôbec všetkému českému. To, že mám rád Česko a Čechov, však ešte neznamená, že musím byť ich úplne nekritickým obdivovateľom. Práve naopak – lepšie poznať znamená viac mať rád.

Česi majú niekoľko typických národných necností, ktoré mi na nich dosť lezú na nervy. Patrí medzi ne v prvom rade neuveriteľná a priam sofistikovaná lakomosť, a v druhom rade sklon považovať sa za pupok sveta. Je to skalopevné presvedčenie, že celý svet pozorne sleduje Česko, českú politiku, kultúru i šport. Že oni, Česi, sú na tom lepšie ako ich okolie. Mimochodom, som šťastný, že moji českí priatelia tvoria výnimku z tejto charakteristiky, ale nie je to žiadna náhoda – každý z nás si predsa vyberá priateľov podľa ich vlastností. A žiadny lakomec by veru medzi mojich priateľov patriť nemohol, je to totiž vlastnosť, ktorú neznášam zo všetkých azda najviac. Pozor, myslím tým lakomosť v rovine spotreby. Lakomosť k sebe a svojim blízkym.

V rovine práce a zarábania peňazí, teda voči potenciálnym zadávateľom práce, je lakomosť myslím v pohode. Nepredať sa lacno. O mojej hrabivosti kolujú medzi potenciálnymi zadávateľmi prác (redakciami časopisov, reklamnými agentúrami atď.) vtipy, ale je to len dôsledok toho, že ma často oslovujú všelijaké subjekty a najradšej by chceli všetko zadarmo. Lenže charita voči redakciám časopisov, to nie je môj štýl. Potrebujem veľa pracovať a dostávať za to veľa peňazí, aby som si potom mohol vo voľnom čase užívať. Moja žena rada cez víkend raňajkuje šampanské alebo aspoň šumivé víno, tak jej ho rád dožičím v požadovanom množstve a kvalite. A na dovolenkách v zahraničí radi vymetáme reštaurácie, krčmy, butiky a iné zaujímavé obchody. Žijeme len raz.

Predstava, že niekto ide na dovolenku povedzme do Chorvátska, aby ešte aj tam šetril (keď predtým celý rok šetril na tú dovolenku), mi pripadá padnutá na hlavu. Ak si nemôžem alebo nechcem dovoliť trochu sa odtrhnúť a nepozerať na to, koľko čo stojí (a čítať jedálne lístky zásadne sprava doľava), tak predsa môžem ešte vždy ostať doma! Vtedy ušetrím ešte viac! České cestovanie za každú cenu, s desaťeurovkou vo vrecku, je veľmi negustiózna vlastnosť. („Neblbni mámo, jsme tady teprve týden a dvacka v prdeli!“) Tento názor zrejme mali aj chorvátske úrady, keď sa rozhodli zakázať individuálny dovoz mäsa a mäsových a mliečnych výrobkov do svojej krajiny. Chvíľu sa zdalo, že populárnym českým paštikárom hrozí smrť hladom! Čoskoro sa však ukázalo, že žiadna paštika sa neje horúca. Česká paštikárska lobby sa zdá byť mocným spoločenstvom, pretože sa jej – netuším ako – podarilo tento zákaz vzápätí zvrátiť.

A ešte jednu vlastnosť nemám na Čechoch rád – ich lenivosť učiť sa cudzie jazyky. Nie je žiadnou výnimkou mladý, 20-30-ročný chlap alebo baba, ktorý nevie ani len ceknúť po anglicky alebo nemecky. Sú takí, samozrejme, aj u nás, ale v Česku je ich pomer proti tým, čo jazyky vedia, oveľa väčší. A vyhovárať sa dnes, takmer 20 rokov po prevrate, na komunistický režim, ktorý im zabránil naučiť sa po anglicky, je smiešne. Ono to bolo smiešne asi vždy, ja som sa napríklad po anglicky učil už od základnej školy (1966 – 1975) a pokračoval som na gymnáziu. Za totality. A to som nenavštevoval žiadnu elitnú základku pre deti komunistickej verchušky (ktoré sa po anglicky učili asi preto, aby mohli v dospelosti ešte účinnejšie bojovať proti imperializmu), ale obyčajnú dedinskú školu v Devínskej Novej Vsi, ktorá bola vtedy ešte dedinou.

Možno tá česká jazyková nedostatočnosť súvisí s niečím iným. Veď si všimnite, ako ťažko sa Čech v zahraničí zbavuje svojho ťažkého prízvuku. Mladá pipka zo Slovenska robí vo Viedni sestričku v nemocnici a po roku hovorí ako rodená Viedenčanka. Český dramatik Pavel Kohout žije v Rakúsku takmer 30 rokov a keď otvorí ústa v rakúskej televízii, jeho český prízvuk je priam neznesiteľný. A pritom sa hovorí, že schopnosť hovoriť cudzími jazykmi do veľkej miery závisí od hudobného sluchu – a Česi sú národ bohom požehnaných muzikantov. Paradox. Nehovorím, že človek musí hovoriť cudzím jazykom ako native speaker. Dokonca by som povedal, že je mi skôr smiešne úsilie niektorých ľudí zatrieť dokonale odpajcnutým prízvukom trebárs v angličtine svoj skutočný pôvod. Neučíme sa predsa po anglicky, aby sme potom predstierali, že sme Angličania. Na druhej strane, všetko má mať svoju mieru.

Pamätáte sa na filmovú komédiu Utekajme, už ide? Rodina, ktorá trpí nedostatkom priestoru vo svojom stiesnenom bytíku, sa prebúra do bytu svojho suseda, ktorý sa väčšinu času zdržiava mimo domova na cestách, a v jeho neprítomnosti tam žije. Viac ako spracovanie sa mi páčil nápad s obsadením cudzieho územia, so životom v cudzom byte. Musí byť zaujímavé bývať u niekoho tak, aby on o tom nevedel. Nenápadne, tichučko, bez viditeľných (a citeľných) stôp. Ako tá nenápadná žena, čo celý rok žila v skrini u jedného Japonca. Ľudia, veď to je na román! Keby bola mladá a pekná, mohol by si ju zobrať za ženu.

Ešte k tomu Kosovu.

Korán sa treba učiť!

Obnoví sa proces s vrahmi Milady Horákovej. Len aby sa dožili a ešte z toho mali aj nejaké zaujímavé zážitky!

Váš Oblak v nohaviciach