Diagnóza Tučniak

Môjmu mužovi sa pokazil notebook. Najskôr sa ho pokúšal rozchodiť sám, vyzeralo to, že je to len nejaká porucha systému, ale po dvoch týždňoch to vzdal a zveril svoj pracovný nástroj, kolegu a kamaráta v jednej osobe, do rúk odborníkom. Nasledovali ďalšie dva týždne, keď sa pokúšal pracovať na iných dvoch počítačoch v našej domácnosti, ale ani jeden nebol taký spoľahlivý, rýchly a super, ako ten jeho. Môj muž, inak veselá povaha, začal upadať do melancholických stavov, ktoré sa na jeho i naše zúfalstvo stále viac stupňovali. Bez svojho notebooku bol ako paralyzovaný. Bez notebooku totiž nikdy nevychádzal z domu. Brával si ho so sebou na pracovné stretnutia aj pracovné obedy, na víkendy aj na dovolenku. Bral si ho, aj keď ho nakoniec vôbec nepoužil, vzal ho so sebou, aj keď ho vlastne vôbec nepotreboval. Notebook sa stal jeho neoddeliteľnou súčasťou, ako pľúca, srdce, ruky a nohy. Skôr som mohla čakať, že raz vyjde z domu bez hlavy, akoby mal ísť kamkoľvek bez svojho notebooku. Choroba notebooku bola preňho ťažkou ranou. Takmer sme vyvesili vlajku na pol žrde.

Ešte šťastie, že mu zostal mobil. Mobil si totiž nosí so sebou ešte aj na miesta, kam kráľ chodí pešo. Pešo, v poriadku, keď sa inak nedá, ale bez mobilu? Nikdy! V čase, keď bdie, má svoj mobil stále na dosah ruky (a nechápe, ako ja môžem ísť vyvesiť bielizeň na dvor a nevziať si so sebou mobil) a keď spí, tiež. Raz mi dokonca nadránom v polospánku volal z druhej strany postele.

A auto? Môžem vyrátať na prstoch jednej ruky všetky destinácie, kam je ochotný ísť pešo, aj to len preto, že cez dvere do kúpeľne sa autom prejsť nedá.

Máme psa, presnejšie fenku, volá sa Gala. A naša Gala má hračku, gumeného tučniaka. Hrá sa s ním, aportuje ho a keď ju prestane baviť, nechá ho hocikde v záhrade. A potom jej prepne v tej milej hnedej hlave a myslí si, že tučniak je jej šteniatko. Stále sa oňho stará, stráži ho vo svojom pelechu, nikam sa bez neho nepohne. Nemôže prijímať potravu ani ísť von, lebo sa musí starať o šteniatko a stále tichučko kňučí. Občas je to komické a občas to dosť lezie na nervy. Snažím sa jej domnelé materstvo akceptovať, ale keď sa to už nedá vydržať, zabavím jej hračku a je zas pokoj.

Nedávno som si uvedomila, že tak ako nám pripadá smiešne Galino správanie, musí jej pripadať smiešne to naše. Veď aj my ľudia máme svojich tučniakov, o ktorých sa nám zdá, že sa musíme o nich starať, nemôžeme bez nich nikam ísť, pomaly sa ani vycikať. Máme svoje predstavy o tom, čo je najdôležitejšie a bez čoho sa nemôžeme ani pohnúť, čo musíme robiť a ako máme žiť. Sú to naši gumení tučniaci, len my si myslíme, že sú to naše šteniatka.

Kiež by existoval niekto, kto by nám to falošné materstvo zatrhol, schoval tučniaka a vzal nás na prechádzku do parku.