A my ostatní žijeme ďalej

Za posledné obdobie sa v mojej blízkosti príliš udomácnila smrť. Chápem, že smrť je súčasťou života, ale prišla tak náhle a v príliš koncentrovanom množstve, až sa mi podlomili kolená. Zranila ma. Rozbolela celé telo, paralyzovala všetky zmysly, ochromila mozog, srdce sa zavrelo pancierovými vrátami. Len duša všetkému rozumela, zahalila sa do fialovej a čakala, akoby to bolo niečo, čo sa dá prečkať, čo odpláva, vyšumí, keď zavriem oči, zmizne to.

Naordinovala som si očistnú kúru: začala som upratovať skrine. Potom pracovný stôl, povysávala som pod posteľou, vyprala som záclony, aj poťah na matrace. Upratovala som vyše týždňa, každý deň, od rána do večera. Všetko má teraz svoje nové miesto, prehľadne poukladané a usmernené, bez prachu a bez zvyčajného chaosu. Aj vo mne je ticho. Akoby som si s každou poličkou upratovala v hlave nejakú zákrutu, akoby som potrebovala nájsť nový vnútorný systém, podľa ktorého by som mohla fungovať.

A predsa cítim v sebe miesta, kde sú prepadliská, kde sa niečo na disku pokazilo, kde vznikla diera, ktorá sa nedá ničím zaplátať. Uvedomujem si to každú minútu, každým pohybom, dotykom, každou myšlienkou či slovom. Že už nič nebude ako predtým, než mi smrť svojím hrdzavým nožom zakrojila do života. Neostáva mi nič iné, len sa s tým naučiť žiť. Žiť ďalej. A pokiaľ možno, žiť lepšie. Plnšie a prítomnejšie. Neodkladať ani jedno milé slovo, lebo zajtra už ho nemusím mať komu povedať. Nešetriť objatiami ani pohladením, nebyť len na telefóne, ale zavolať. Byť tak blízko, ako sa len dá a niekedy byť ešte bližšie.

Uvedomila som si, že som súčasťou skvelej rodiny, aj to, akí úžasní ľudia sú v našom príbuzenstve, či už pokrvnom alebo nepokrvnom. Zomkli sme sa a kým budeme mať takto blízko k sebe, neexistuje nič, čo by nás mohlo poraziť.  

Virginia Woolfová napísala, že niekedy musí niekto zomrieť, aby si tí ostatní viac vážili život. Ja sa snažím žiť tak, aby tak skoro nemusel už nikto ďalší zomierať.