Co je český, to je hezký

Rada pozerávam majstrovstvá v hokeji. Nielen pre športové výkony, vyšportované telá a unikátne hokejové zásahy. Rada ich pozerám a hlavne počúvam pre nevšedné majstrovstvá jazyka, ktoré predvádza náš komentátor Matej Hajko. Tie naozaj milujem. Jeho prirovnania, slovné spojenia, rýchlosť, akou dokáže chrliť informácie, komentovať udalosti na ľade a ešte vytvárať novotvary slovenskej slovesnosti. Klobúk dolu. A tak občas pozerám aj zápasy, ktoré sú inak pre mňa nezaujímavé, kde čakáte skôr dvojitého rittbergera ako presnú prihrávku, ale namiesto kvalitného hokeja si užívam výstižný komentár.

Ktorýsi zápas som však sledovala na Českej televízii. Hrali Česi už ani neviem s kým, komentár nemal Hajkove perly, ale uvedomila som si inú vec. Dvojica českých komentátorov hovorila o českom tíme tak pekne, pozitívne a povzbudzujúco, až som im to začala závidieť. Každá ich akcia bola „veľmi pekná“, alebo priam „skvelá“, „výborný“ nebol len David, ale rovno všetci. Keď sa začala česká presilovka, komentátor povedal, že český tím je na tomto šampionáte na skvelom druhom mieste vo využívaní presiloviek (a nepovedal, kto je na prvom mieste, aby sa pozornosť diváka nepreniesla na iný tím). Ani po zápase nešetrili komentátori v štúdiu chválou, aj keď podľa mňa hokejisti nerobili na ľade žiadne zázraky. Nie že by ich nebolo za čo chváliť, ale keby takto hrali naši, veľa chvály by si neužili.

Uvedomila som si, že to nie je výkonom, ale postojom komentátora. Českí komentátori a recenzenti nešetria chválami, nešporia si ich na neskôr, na niekoho najsamlepšieho, kto zrazu spadne z neba a nám sa z neho alebo z nej podlomia kolená. Nemajú pocit, že na celý svoj život majú pridelený len určitý počet pochvalných slov a keď si ich minú, už ich nebudú mať. S pochvalami je to ako s láskou: čím viac ich rozdáte, tým viac ich máte. Kedy to však pochopia slovenskí recenzenti? Prečo sa všetci cítia ako kritici, ktorí z postu kritika smú iba kritizovať, ale pochváliť ani za svet. Niekedy mám pocit, že by radšej obetovali pravú ruku, len aby nemuseli napísať pochvalnú kritiku, že radšej si nájdu akokoľvek banálny detail, ktorý roznesú na kopytách, ako by priznali, že sa im niečo páčilo.

Ale myslím, že by sa našlo celkom schodné riešenie. Keby sme všetkých slovenských komentátorov, recenzentov a kritikov mali posadiť do autobusov a poslať ich do Čiech na prevýchovu. Tam sa naučia, že domácej produkcii akéhokoľvek druhu treba podať pomocnú ruku, pohladiť, pochváliť a nie podrážať nohy. Možno potom vznikne nejaké slovné spojenie podobné tomu „co je český, to je hezký“. Napríklad čo je slovenské, je vynikajúce. Ja viem, že sa to nerýmuje, ale nebudem predsa hneď od začiatku šetriť chválou, že?