Ako tvoja matka

Babička niečo hľadala v starej kuchárskej knihe a objavila v nej dávno zabudnutý list, ktorý koncom šesťdesiatych rokov napísal mojej tete Ľubke, maminej sestre, strýko Kálman z Ameriky. List mal päť strán husto popísaných strojopisom, s preklepmi, hrúbkami a nedokončenými vetami, „tie si domysli samá“, ako písal strýko. Ľubka znovuobjavený list skopírovala a rozposlala po rodine (za čo jej týmto od srdca ďakujem!). List popisoval život jeho sestry a mojej prababičky od jej mladosti až po smrť.

Volala sa Anna. Mala sedem detí, ale dospelosti sa dožili len štyri. Mala obchodnícky talent, zdravé sebavedomie a odvahu realizovať ho. Keď šla na trh predať spurného koňa, viedla ho iba na kraj obce. Tam naňho vysadla a cválala na ňom bez sedla na tridsaťpäť kilometrov vzdialený trh. Rada čítala a prispievala aj do novín. Dlho do noci vyrábala papierové kvety a ruže. Cez deň hrabala seno, v noci porodila a ráno už dávala kravám. Bola to silná žena. Na jedinej fotografii, ktorá sa nám s ňou zachovala, sa pozerá priamo do objektívu, pohľad má láskavý, ale pevný, až mám pocit, že sa ním prepára cez fotografiu až ku mne. Keď mala štyridsaťdva rokov, ochorela (pravdepodobne na zápal pľúc) a zomrela. „Žilas`, nosila v srdci všetky svoje deti, umrelas`, žiješ v srdciach svojich detí“, napísali jej deti na pomník.

Nikdy som ju nestretla, ale často na ňu myslím. Ak sa dedí do ôsmeho kolena, kus z nej je aj vo mne. Možno ten uprený pohľad, možno odvahu sadnúť na nesedlaného koňa, možno potrebu písať. A možno niečo celkom iné.

Bola som tento týždeň u mojej mamy, farbila som jej vlasy, rozprávali sme sa, prameň za prameňom plynul čas. Spomínali sme na všetky ženy v našej rodine, na babičky, prababičky a praprababičky, na ich silu a odvahu byť silné, na ich citlivosť a odvahu byť citlivé. Na generálky, kapitánky, admirálky, ale aj gazdinky, senzibilky a utajené umelkyne, na všetky tie ženy, z ktorých sa vedomky alebo nevedomky skladáme. Sú tam, niekde hlboko skryté, bojujeme s nimi a obdivujeme ich, potláčame ich a akceptujeme. Snažíme sa byť iné ako tie pred nami, múdrejšie, odvážnejšie, nežnejšie, a predsa si na tých istých miestach oškrieme kolená, poraníme srdce, necháme rozospievať dušu. Bránime sa tomu byť ako naše matky. A potom sa matkami samy staneme a zrazu veľa vecí vidíme v celkom inej perspektíve. Koľko energie stojí byť matkou. Dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni, od počatia až do konca sveta. Želáme si, aby sme niektoré veci vedeli zvládať tak ako naše matky. Hodiť za hlavu alebo prehodiť z pleca na plece, vyčistiť rany, aj variť s láskou pre osem ľudí dve teplé jedlá denne. Povzniesť sa nad veci alebo vyplakať sa do ručne vyšívanej zásterky. Pestovať cibuľu aj ruže, a nestrácať rozum a zmysel pre humor. A popritom ešte nezabudnúť žiť svoj príbeh.

V nedeľu je Deň matiek. Nezabudnite na tú svoju.