Ako svet prichádza o spisovateľov?

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Už pekných zopár rokov sa nezúčastňujem na žiadnych spisovateľských podujatiach, ktoré nie sú dobre honorované, takže neviem, aká je situácia dnes, ale kedysi to bolo tak, že stále sa ma niekto pýtal, čo môže urobiť, aby sa stal(a) spisovateľom či spisovateľkou. A boli to ľudia od mladých dievčat sotva odrastených pamätníčkovým veršíkom, až po zle oblečených starcov nad hrobom, ktorým už poutekali všetky vlaky a práve napísali svoj osemnásty hrubý román, o ktorý – tak ako o tých sedemnásť predošlých - nikto nemal záujem. Neviem, možno dnes je to už ináč, veď spoločenská prestíž ľudí venujúcich sa spisovateľovaniu je minimálna a peniaze – pokiaľ nie ste tzv. „bestsellerový“ autor – z toho tiež nijaké zaujímavé nie sú, takže možno sa už tí ľudia utíšili. A možno nie. Pokiaľ je človek grafomanom, tak píše, aj keď ho za to neplatia. Dokonca si aj sám zaplatí, aby sa to dostalo medzi ľudí. Tomu nerozumiem, rovnako ako nerozumiem blogovaniu. Písať – a zadarmo? Ešte to tak!

Ako som sa k tejto nevďačnej profesii dostal ja? Jednoducho: môj dedo Jozef Pišťanek bol veľký rozprávač, od útleho detstva ma opíjal všelijakými kalerábmi, všade bol najmenej dvakrát, všetko videl, všetko zažil, a keď sa mi niečo zapáčilo (napríklad v tých časoch, v polovici 60. rokov kozmonautika), tak on mi na požiadanie, len tak, z hlavy, dokázal vyfabulovať kozmonautickú rozprávku. A keď sme boli v kine na vtedy novom filme Ukradnutá vzducholoď, dedo si len tak mimochodom spomenul, že oni, keď boli chlapci v starej Bratislave (dedo Pišťanek bol Dunajom krstený Prešpurák každým cólom), ukradli doma posteľné plachty, ušili z nich balón, pripevnili naň kôš na bielizeň a pomocou svietiplynu ukradnutého z pouličnej lampy sa vzniesli a poletovali nad mestom. „Ale na večeru sme už boli doma, nie ako ty!“ spojil dedo vyfabulované s výchovným. Práve vďaka nemu som si uvedomil, že je možné vymýšľať si príbehy a s ich pomocou unikať zo sveta domácich úloh, sadistických učiteľov a učiteliek a prísnych rodičov bez porozumenia, do iných svetov. Aké si len vymyslím. Prvý román som napísal dakedy v desiatich rokoch, bol o skupine detí (ako podklad mi poslúžila naša detská banda z tehliarskej kolónie), ktoré zažívajú rôzne tajomné príbehy. Kombinácia Foglara, Ukradnutej vzducholode, Cesty do praveku a románov Josefa Augustu o živote pravekej fauny. A tak sa stalo, že teraz, na staré kolená, v podstate neviem nič iné, len písať. A to, myslím, viem celkom solídne. Tisíckrát som sa zasníval, aké krásne by bolo, keby som namiesto tohto vedel niečo iné, napríklad fotografovať alebo výtvarníčiť. To by sa mi žilo. Namiesto toho tu musím za peniaze písať tieto hlúposti, aby som si trochu prilepšil k platu, ktorý zarábam v práci. A každému, kto by sa nedajbože chcel stať spisovateľom, radšej poviem, nech sa na to vykašle. Ak človeka v načatej kariére – z akýchkoľvek dôvodov – opustí grafomanstvo, je amen. Je to ako keď povrazochodcovi vo výške tretieho poschodia sčista-jasna spod nôh zmizne napäté lano. Ak nič iné robiť nevie – a nechce, ďalšie pokračovanie je už len takým trápením sa. Viem, o čom hovorím. Ako svet prichádza o spisovateľov?

V minulých pokračovaniach som tu uviedol články o tom, aké je zdravé víno, a dokonca aj pivo. Teraz som zasa naďabil na články o tom, aký je alkohol nezdravý a ako podporuje rakovinu. Aj takto svet prichádza o spisovateľov, žeriavnikov, hercov, šarhov a iných – a našťastie aj o politikov.

Štát Izrael má 60 rokov. O tom, čo má všetko za sebou tento pokus o presadenie kúska Európy doprostred Orientu, a o tom, či bol návrat Synov púšte medzi iných Synov púšte, to v stručnej skratke zhŕňa tento článok. Ja za seba Izraelu a jeho obyvateľom z celého srdca blahoželám k okrúhlemu sviatku.

Vždy sa schuti vyzabávam na fintách, ktoré stavební podnikatelia a pozemkoví makléri, dnes módne nazývaní „developermi“, používajú, aby nalákali bohatých a hlúpych. Rodinný dom na okraji lesa, v lone prírody, a predsa na dosah Bratislavy, to znie ukrutne lákavo. Pravidelne jazdievame z práce na obed do čunovského hostinca Furmanka a medzi Rusovcami a Čunovom vidíme, ako to vyzerá v praxi. Hej, dom na pokraji lesa, lenže uprostred stovky ďalších rodinných domov. Neraz ide – bez irónie – o architektonické skvosty. Každý z nich by sa na tom okraji lesa vynímal nádherne, keby bol solitér. Takto natlačené na kope, každý na dvojárovom pozemku, pôsobia ako panelákové sídlisko rozložené nie vertikálne, ale horizontálne. Hrôza. Alebo billboardy lákajúce na bývanie vo vežiakoch postavených rovno pri smradľavej stoke menom Dunaj. Sračková farba mútnej bačoriny sa zázrakom mení na tyrkys, akým sa nemôže pochváliť ani Jadran. A podobne. Som rád, že to nezabáva iba mňa.

Inde sa s tým tiež neserú. Príbeh smetiska v Pezinku je komplikovaný a nepekný. Je však pravda, že ak si obyvatelia nejakého mesta alebo dediny niečo neželajú, nikto nemá právo im to vnútiť. Ani zákernými, priam mafiánskymi metódami podstrčiť. Ak sa niečo zakáže, je to zakázané. Stavba neexistujúceho smetiska však pokračuje. Až teraz sa konečne niekto rozhýbal a azda v tom urobí poriadok. A možno ani nie. Štátomafia je dôkladne fungujúci strojček. Navyše Slovensko je malé. Ak sa Pezinčania smetisku ubránia, môže už zajtra vzniknúť pod vašimi oknami.

Kto častejšie okolo poludnia prechádza centrom Bratislavy, tomu iste neunikne čudesný dav postávajúci na Laurinskej ulici. Pozornému pozorovateľovi iste neujde, že viacerým z postávajúcich v rade myká tvárami, iným stekajú sliny až na košele a blúzky a ďalší sa zasa usilujú skryť svoju nedočkavosť nezáväznými rozhovormi so svojimi susedmi v rade. Sú to stravníci vegetariánskej vývarovne, ktorá veľa desaťročí patrila k centru mesta a ktorú sa teraz mesto rozhodlo zrušiť. Tomu rozumiem, taký lukratívny priestor priamo v centre, to sa priam ponúka pre nejaký z ďalších mafiánskych exkluzívnych pajzlov, ktorých je tam plná riť. Všetky určené pre západných turistov, ktorí do Bratislavy prídu zo zvedavosti na pár hodín z Viedne a za ten prísne vymeraný čas z nich treba vytlačiť čo najviac ojro. Akáže tam Vegetka? Vegetariáni nech sa idú pásť do parku na trávnik.

Minule som sa otrel o českých, konkrétne pražských záchrancov kultúry. Ako na zavolanie som teraz zasa objavil článok Jiřího Suchého, principála legendárneho divadla Semafor a muža tisícich zásluh o českú kultúru. A hneď názory v príslušnom diskusnom fóre. Napríklad diskutér Kolombo: „Ať si každej vydělá a poté utrácí za to, co ho těší. Na nějaké kecy o

Peter Pišťanek  viac od autora »
Vaše reakcie [36]