Po pás v tráve

Vyšli sme prvý raz tento rok do záhrady. Už po pár krokoch sme strácali chodník pod nohami a orientovali sa už len podľa slnka a machu na stromoch. Pes zmizol vo vysokej tráve a našiel cestu späť až po troch hodinách. Divoké šípy a ostružiny vytvorili nepreniknuteľný múr. Z viniča tragicky viselo minuloročné hrozno.

Vytiahli sme kosačku, krovinorez, záhradnícke nožnice a rukavice a pustili sme sa do kultivácie našej záhrady. Po hodine sme objavili gril, po dvoch bazén s minuloročnou vodou a nafukovacím delfínom. Chvíľami sme mali strach, že objavíme tých pár kamarátov, ktorí sa nám neozvali od poslednej letnej grilovačky. Po štyroch hodinách hektickej práce sa naša dvojárová záhradka začala podobať sama na seba, konečne začala vyzerať, ako keď sme ju minulý rok na jar naposledy pokosili. Len tá kopa tehál zo zvalenej steny v pivnici (chlapci si zväčšovali skúšobňu a ďalej ako na dvor tehly nedorazili) čaká už druhý rok pod kuchynským oknom. Kto si počká, ten sa dočká.

Učím sa žiť bez stresu. Bez pocitu povinnosti robiť niečo len preto, že niekto povedal, že „sa to patrí“, „čo povedia ľudia“ a „všetci to tak robia“. Stádovitosť je v nás tak hlboko uložená, že to chce veľa úsilia, aby sme ju zo seba vykorenili, pomaly, každodenne, trpezlivo, ako sa z kvetinového záhonu znovu a znovu vytrvalo odstraňuje burina. Niekedy to nie je jednoduché a najjednoduchším riešením by sa zdalo vzdať to a nechať sa unášať prúdom. Podľahnúť synchronizovanému plávaniu, nevedomej spartakiáde. Cítiť pocit viny za to, že robím niečo inak, ako je zaužívané, inak ako ostatní.

Učím sa žiť bez stresu. Susedia sa oddelili plotom, cez ktorý nevidno, niekto príde na návštevu prvý a posledný raz. Ale mne to nevadí. Som tam, kde som, tam, kde som vždy chcela byť. Viem, kto som a prečo. Občas zdanlivo zotrvávam príliš dlho na jednom mieste, zdá sa, že stagnujem, ale vývoj sa nedá zastaviť. Moje najvnútornejšie ja rastie ako tráva.