Aj pri polievaní kvetov ide o život

V istom domove dôchodcov dali vedci obyvateľom do izby rastlinu v črepníku. Jednu skupinu dôchodcov poverili, aby sa o rastlinku starali sami, druhej skupine oznámili, že o ich rastlinu sa bude starať personál. O šesť mesiacov neskôr zistili, že v skupine, kde sa o rastlinku mohli starať samostatne, zomrelo 15 % ľudí, v druhej skupine až 30 %.

To však nie je všetko. Vedci po tomto záhradkárskom experimente zabezpečili dobrovoľníkov, ktorí chodili obyvateľov domova dôchodcov navštevovať. V jednej skupine si dôchodcovia mohli určovať, kedy majú dobrovoľníci na návštevu prísť, v druhej túto možnosť nemali a dobrovoľník im len oznámil, kedy príde. Po dvoch mesiacoch návštev boli členovia skupiny, ktorá mohla o návštevách sama rozhodovať, šťastnejší, zdravší, aktívnejší a užívali menej liekov.

Skutočný, neplánovaný a mimoriadne smutný výsledok sa však dostavil až niekoľko mesiacov po ukončení experimentu, keď dobrovoľníci prestali do domova dochádzať. V skupine, ktorá si v čase trvania experimentu mohla sama určovať návštevy, zomrelo po zrušení návštev zrazu až neprimerane veľa ľudí.

Ponaučenie? Nerobiť na ľuďoch ani nevinne vyzerajúce experimenty s kvetinkami a milými návštevami? To asi celkom nepôjde, i keď je dobre vedieť, že aj činy vykonané s tým najlepším vedomím a svedomím a najčistejšími úmyslami môžu dopadnúť na nás i na naše okolie celkom katastrofálne.

Skutočným ponaučením z celého experimentu, ktoré je vykúpené možno aj predčasnou smrťou niekoľkých starcov, je toto: Získať nad svojím osudom kontrolu môže mať očividne kladný vplyv na zdravie a blaho človeka, ale prísť o ňu môže byť ešte horšie, ako ju nikdy nemať.

Keď som si túto vetu prečítala v knihe harvardského profesora psychológie Daniela Gilberta Škobrtnout o štěstí (Stumbling on Happiness), okamžite som si spomenula na niekoľko príkladov zo svojho bezprostredného okolia. Uvedomila som si, ako rýchlo sa odporúčala na druhý svet moja stará mama, ktorá až do hospitalizácie našej príbuznej, s ktorou bývala a ktorú tak trochu riadila, bola celkom samostatná žena. Zrazu stratila orientáciu v živote aj priestore a po úraze, keď definitívne stratila kontrolu aj nad vlastným telom, to s ňou išlo bez zjavnej vonkajšej príčiny prudko z kopca.

Spomenula som si na kamaráta, ktorý sa stal rentierom, zo dňa na deň prestal riadiť veľký podnik a napriek tomu, že bol finančne zabezpečený a nemusel robiť nič, len si užívať plody svojej tvrdej práce, trvalo mu niekoľko rokov, pokiaľ sa so situáciou, ktorú mu možno závidelo množstvo ľudí v okolí, aj vnútorne vyrovnal. To je ten šťastnejší prípad z môjho okolia, zopár ďalších ľudí nečakanú stratu predošlého postavenia neprežilo a keď prežili, tak sú z nich nešťastné ľudské trosky. Napokon, to je možno aj odpoveď, prečo muži po odchode z akejkoľvek čo len trochu zodpovednej funkcie na dôchodok, na ktorý sa možno aj posledných desať rokov strašne tešili, tak rýchlo zomierajú.

Vo svetle tohto výskumu sa mi javí aj celkom jasné, prečo sa svojho postavenia tak ťažko vzdávajú politici, ktorí majú pocit moci a kontroly nielen nad svojím osudom či nad nejakým úradom, ale priamo nad celou krajinou. Chápem, prečo sa uchyľujú k nedôstojným a do oči bijúcim podrazom a praktikám, prečo sú niektorí ochotní zradiť svoje presvedčenie, obracať kabáty a spojiť sa aj s tými, ktorých by predtým ani neopľuli. Je to občas až smutné, v priamom prenose sledovať tie ekvilibristické obraty. V podstate konajú v pude sebazáchovy.

Neviem, či sa dá na seba brať len takú moc, s ktorej stratou sa dokáže človek vyrovnať bez ujmy na zdraví, či dokonca živote, či sa dá ustrážiť hranica únosnosti. Mám pocit, že jediné riešenie je nezabúdať na plán B, nesústrediť sa zúfalo len na jednu vec a nezabúdať na svoje okolie, príbuzných, priateľov, koníčky. A keď to všetko padne, ešte stále je tu možnosť nakúpiť si zopár kvetináčov.