Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Katarína Uhrová | 30.4.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Skener

Blank

V strede prázdnin pár rokov dozadu mi zavolali, že mám internát. Bolo to minimálne zvláštne; štyri predchádzajúce ročníky sa nič také nestalo. Člen nejakého absurdného výboru pre ubytovanie dokonca hovoril o jednoposteľovej izbe. Luxusná samotka umožňovala vypustiť vsugerovanú toleranciu chlpov, ranných tresiek a príšerného hudobného vkusu niekoho cudzieho. Dovtedy nereálne. To nemohlo byť len tak.

Nemohlo. Úzka dlhá izba mala dve protiľahlé steny chirurgicky zelené, strop fúrikovo modrý, fixne zamknuté dvere na balkón a húkajúci holý neón bez krytu. S jednou pridanou hodnotou. Ešte som si ani nezačala vyťahovať veci, bol tam. Monotónny mužský, relatívne mladý hlas. Začal a už nikdy neprestal. Ako keby len na území tejto jednej izby oživili roky nefunkčné búdky na erárny rozhlas a púšťali do nich neznámeho chlapa a mraky jeho slov. Come on baby come suck my dick fast fast you crazy fuckin bitch. Tomu jedinému sa dalo súvislo rozumieť. Nasledovali automatické prúdy nekonečne dlhých vzorcov, len občas prerušované povzbudivými prehovormi autora k sebe samému, keď sa blížilo ku konečnému odvodeniu a on sa potreboval hecnúť. Abstraktný svet vedy sa zmenil na rozhlasovú hru s nonstop monológom. Miestami v cudzích jazykoch.

Hlas nebol v rozhlase, pod prehnitou dlážkou, ani na chodbe. Nakoniec išiel spoza steny. Lenže ani tam niekto nenechal pustené rádio. Všetko toto rozprával jeden človek a už len ten fakt a už len jeho presvedčivé nasadenie a už len spojenie s atmosférou toho priestoru, už len toto bolo desivé.

Večer prišiel Dušan. Že na kofolu, do jedného z tých pridrbaných podnikov na Mlynoch, plných cépečkárov s ich zápočtami, vrátenými daňami z USA a internátnymi urban legendami. Dušan kedysi býval v Sydney na barovom pulte a v Singapure pracoval s kuchárom, čo namiesto spánku koksoval a úplne seriózne ho chcel posekať nožom. Dušan nevyzeral, že by ním niekedy len tak hocičo pohlo. Dala som si prst na ústa, posadila ho na prašivú stoličku, či počuje to isté, čo ja a neni to len blatkom v mojej hlave. Potom si dal prst na ústa Dušan a odvliekol ma na svoju izbu. Mali tam práve voľnú posteľ. Ponúkol mi svoje pyžamo a babkine orechové slíže, bolo tam teplo a dobre.    

Lenže ďalšie dni prišli na Dušanovu izbu cudzie chlpy a tresky a ja som musela ostať u seba. Hlas stíchol, iba keď jeho majiteľ vyšiel na spoločné hajzle, alebo do machom obrastených spŕch, aj to len, kým sa nevrátil. A pokračoval šialeným monológom. V izbe sa nedalo spať, čítať, ani počúvať hudbu, prehlušil dokonca aj vzdychajúci pár za stenou z druhej strany. Stokrát som striehla pri dverách, pripravená vybehnúť, alebo sa vyplaziť, aby som ho aspoň uvidela, ale nikdy som to nespravila. Bolo mi jasné, že je to psychopat, čo za mnou vlezie cez ten zavretý balkón a potom bude recitovať o mojej mŕtvole. Šialený strach. 

Nakoniec som to niekomu porozprávala. Však to je Skener, povedal ten človek na základe troch opisných viet pobavene a mávol rukou. Dozvedela som sa, že bývam vedľa známej postavičky: bol to albín, dokonalý mozog na matematiku alebo fyziku, ale sociálne údajne ťažko prispôsobivý. Skoro slepý, aj keď by sa patril skôr výraz nevidiaci, a ja budem zajtra určite ľutovať, že som ho nepoužila, ale dnes môžem celé svoje čisté svedomie osrať.

Potom som si ho konečne obzrela. Mal čisto biele vlasy, ľadvinku ako správny matfyzák a klopal o zem bielou palicou. Išla som tesne za ním celú cestu dolu kopcom k autobusom, zatiaľ čo on si po nej rozprával sám pre seba. Zistila som teda, že je v podstate neškodný, a aj tak som prišla do ubytovacej kancelárie, aby ma pani s megaprsiami v mohérovom pulóvriku bez slova premiestnila na iný blok k dvom slečnám. O tých radšej nie.   

Dlho nebolo nič a potom som Skenera videla až v telke. V reportáži ho oslovovali občianskym menom, opisovali, ako žije, a dokonca spomenuli, že má frajerku. Tú možno nestihli nakrútiť, lebo na obraze nebola, ale vyvážili to emotívnym komentárom. A tak päťdesiatničky s povyberanými maternicami, penzisti na vrátniciach, tehuľky v radostnom očakávaní a kopec príslušníkov iných cieľových diváckych skupín mohli desať minút rozoberať Skenera, tak ako predtým ženy s troma hlavami, rozvetvené rodiny žijúce na hromade v maštaliach a stovky ďalších silných príbehov z ozajstného života.  

Dnes už o ňom zasa neviem nič. Ani to nepotrebujem, pretože ma zaujíma asi tak ako každá aspoň trochu výnimočná tvár ráno na zastávke, desať minút, kým nevystúpim z električky. Nie je za tým nič, žiadny závažný dôvod, okrem toho, že aktuálne ma zaujímajú iní ľudia. Tí, čo mám s nimi práve spoločný život. Lenže práve tu sa dá nájsť jedna presná súvislosť so Skenerom. Niekedy príde stav, že tým ľuďom okolo sa dostanete celkom blízko k telu a skenujete ich až pod kožu. Stena je zbytočná, nonstop monológy za ňou detto, rozprávať vlastne vôbec netreba. A aj tak nastupuje vedomie a hneď za ním istota, že ich tým presvecovaním neznesiteľne vytáčate a systematicky dožierate. Subjektívne aj objektívne môžete byť pritom v poriadku tak, ako sa len dá a hlavu mať skoro až priezračne čistú.

Pretože ja som teraz presne taký istý Skener.


Katarína Uhrová  viac od autora »
Vaše reakcie [35]
:: Súvisiace reklamné odkazy