Nemiluj tak jak posledný krát!

Nikdy som v sebe nenašiel dosť odvahy maľovať si oči na čierno, ani nechty na rukách, ale páči sa mi to, lebo pocit, ktorý k tomu vedie, dôverne poznám. Aspoň si myslím.

Alebo takto:
Ak by som si niekedy maľoval oči na čierno, a nechty, tak pre melanchóliu, ktorá ma dosiaľ občas prepadne a ja si v nej esteticky hoviem, vychutnávam si vnútornú pseudotrýzeň duše, čo sa nevie vpratať do kože, tak medituje o smrti, márnosti všetkého, beznádeji, ale nevzpiera sa, nebráni, nebúri, netúži postaviť sa smrti tvárou v tvár a vysmiať sa jej do očí, naopak, snaží sa prijať ju, akceptovať, zoznámiť sa, spriateliť, aby, až to príde, to bolo menej bolestivé.   

Smrť je vždy dobrá téma, taká definitívna, preto sa k posledným veciam človeka vraciam vždy, keď je príležitosť. Pohreby sú na to výborné, aj zádušné omše a kary, kedysi som chodieval častejšie, teraz už len svojim, avšak nič sa nevyrovná anonymnej zádumčivej prechádzke po cintoríne. Cintoríny sú úžasné, hlavne podvečer, keď už sa stmieva, ale ešte nie je celkom tma, lebo to by som bál. Len sa tak prechádzať, čítať si dátumy na pomníkoch a premýšľať o tom, aká je to bizarná pointa. A ešte domy po mŕtvych, tie sú celkom najsilnejšie, miesta, kde sa ešte pred dvoma-troma dňami žilo, ale teraz už je mŕtvo. Telo v zemi, pozostalí v smútku a v schránke šek za elektriku a reklamný leták, pri telke časopis s vyznačeným programom na sobotu, rozlúštená krížovka, na nočnom stolíku knižka so záložkou, len pár strán pred koncom.

Prechádzať sa takým domom je zážitok na hodiny, na dni, na týždne premýšľania o posledných veciach človeka. Znie to ako anekdota, ale nerozčítavať román práve preto, že človek sa nemusí dočkať konca, je najdesivejšia predstava. S takým vedomím predsa nemožno žiť, tak sa dá len prežívať.

Alebo nie?

Riešia to banálne popové piesne a básnici bez talentu, píšu sa o tom knihy, nakrúcajú filmy, prevádzkujú adrenalínové športy, to všetko preto, aby nám došlo, že treba žiť naplno, tu a teraz, lebo nevieme dňa ani hodiny. Robiť všetko, akoby to bolo posledný raz. 

Nič hlúpejšie som na adresu života a ani smrti nikdy nepočul. Veď čo znamená robiť veci tak, akoby to bolo posledný krát? Užiť si ich intenzívnejšie, s vedomím, že nemusíme dostať druhú šancu? No ďakujem pekne a potom, že smrť nič nerieši, ak by som také čosi čo len nachvíľu prijal a vzal za svoje, v nasledujúcom okamihu už sa hompáľam na správnom konci povrazu.

Z môjho uhla pohľadu je na živote najkrajšie práve to, že nič nerobíme s vedomím, že je to naposledy. Odišiel by som ako chlapča z bunkra na smetisku, keby som v tom okamihu vedel, že už nikdy, naozaj nikdy v živote sa tam nevrátim? Bolo by to hranie vtedy intenzívnejšie? Sotva, len smutnejšie, priam tragické. Nepamätám si poslednú chvíľu v tom bunkri, a nechcem si pamätať žiadne iné posledné chvíle, lebo žiť pre mňa znamená vždy mať ďalšiu šancu.

Kedy som naposledy cestoval poschodovým vlakom? Neviem a nevedel som ani vtedy, lebo vediac to, z toho poschodového vlaku nikdy nevystúpim, tak veľmi som ich mal rád.

Zážitky, o ktorých vieme, že sú posledné, sú tie najintenzívnejšie, to je asi pravda, ale určite je pravda, že sú to zážitky najbolestivejšie.

Keď potrebujem tú svoju dávku melanchólie, keď sa potrebujem naštartovať, aby som sa zase troška pohral s predstavou vlastnej smrti a smrti vôbec, stačí, aby som si spomenul na čosi, čo už sa stalo mojím posledným zážitkom a tortúra sebatrýzne sa môže začať. Mám tridsať tri, smiešny vek, ale len dovtedy, kým si neuvedomím, čo všetko už som robil posledný krát. Naozaj posledný krát.

Žiť s týmto vedomím dnes a denne, pristupovať takto k všetkému, čo ma čaká, a práve preto si to užiť, je číre bláznovstvo, to je skutočný duševný masochizmus, nie moje „temné“ výstrelky.

Na posledných veciach človeka je totiž najsmutnejšie, že sa nás netýkajú až na konci, ale to, že sú s nami od začiatku. 

Že nám to nedochádza, je našou jedinou útechou.