Ľuďom nevyhovieš, tak načo sa snažiť?

Sedím na návšteve, zatiaľ formálnej, ale možno formálna byť prestane a budeme sa stretať častejšie. Možno sa aj spriatelíme.   

„Kávu?“

„Áno, vďaka.“

„Nesku?“

„Radšej zalievanú, ak môžem, do nejakej väčšej šálky, a tri lyžičky cukru. Dík.“

Sedím za stolom, páchne novotou, čakám na kávu v zatiaľ ešte poloprázdnom, surovom byte. Priniesol som požičať vŕtačku.

Kolega sa vracia s kávou a aby na tom novom stole nezostalo koliesko, kladie ju na podložku. Všímam si potlač a okamžite mi je viac než jasné, že sa neskamarátime, určite nie, zostane len pri tom požičaní vŕtačky, a aj to by som si rozmyslel, ak by som mal chrbtovú kosť. Kolega si všimne, že som si všimol a konštatuje, že film sa mu nepáčil, tak ho využíva aspoň takto. Ako efektnú podložku pod šálku, aby na stole nezostali kolieska.

Hovädo, myslím si, keď už som na ceste domov, nezdržal som sa, len na cigaretu, ani tú kávu som nedopil, a znova sa začínam vytáčať nad tým nekonečne tupým nápadom zvyšovať náklad a predajnosť novín prikladaním DVD za pár korún, z ktorého sa stalo číre a navyše disfunkčné zlo, lebo už ani tie noviny netreba kúpiť, aby sa človek za päťdesiat korún dostal k filmu.

Světáci boli na tom DVD, čo mi ten barbar strčil pod kávu, jeden z mojich najobľúbenejších filmov, až ma pri srdci stislo, keď som videl, ako ho kladie na stôl, stranou so záznamom dole, aby bola vidieť potlač. Rozumiem, niekomu sa to môže zdať vizuálne atraktívne, ba štýlové, využívať DVD za smiešny peniaz namiesto tanierikov pod šálku, ale mne je z toho do plaču.

Žiadny film si nezaslúži takto skončiť, v rukách kohosi, komu ani len nenapadne, že je to jednoducho nedôstojné.

Keď to vypuklo, zaprisahal som sa, že si také DVD nikdy nekúpim, že nepodľahnem, ale vydržal som to maximálne pol roka, ani toľko možno nie, a správam sa presne tak, aby som sa sám sebe mohol ľudsky hnusiť. Začal som si kupovať filmy, ktoré nemám priamo rád, nie natoľko, aby som za ne dal päť stovák, ale za padíka ich vezmem, veď čo.

Keď sa v stánkoch objavili práve tí Světáci, zmenil som taktiku, predovšetkým preto, že to bol prvý film, ktorý takto vyšiel a ja ho mám naozaj rád, veľmi rád. S donkichotskou ambíciou zachrániť čo najviac kópií pred nehodnou diváckou masou kúpil som ich desať a rozdal ľuďom, ktorí do stánkov nechodia a myslím si o nich, že sú Světákov hodní a dokážu ich oceniť.

Robím to tak dosiaľ, už bez toho, aby som so sebou musel zviesť morálny boj, hoci si veľmi dobre uvedomujem, že sa tým likviduje trh a menšinové veci, ktorých vydanie sa zaplatilo práve z predaja tých väčšinových, už nikdy nevyjdú.

Čo už, sme akí sme, a tak som sa aspoň začal utešovať tým, že hoci sa filmy predávajú za nedôstojné peniaze v novinových stánkoch, aspoň sa nakupujú a dostanú sa aj k ľuďom, ktorí by si ich inak nikdy ani nepožičali, za chvíľu aj tak nebude kde, ani za normálnu cenu nekúpili.

Veď ono je to vlastne takým celkom zvráteným spôsobom super, teta zo stánku stala sa filmovým guru a štamgastom odporúča filmy.

„Toto si kuknite, také je to pekné, o láske,“ vybádala ma, keď vyšla Láska nebeská. Kúpil som ich päť, tiež je to jeden z mojich obľúbených filmov a presne viem, koho obdarujem. Aj Zuza z mäsiarstva si ten film kúpila, aj údržbár Laco, aj starosta, reprezentant miestnej elity, a ja sa teším, keď si ich predstavujem, ako sa doma na Lásku nebeskú dívajú a majú pocit dobre minutých päťdesiatich korún, veď je to zadarmo a aký je to dobrý film.

Päťdesiatka nie je veľa, ani pre nich nie, a za tú cenu kúpia si týždenne jeden-dva filmy a niekedy trafia aj na taký, ktorého cena sa nedá vyčísliť, lebo im otvorí celkom nový horizont. Nedávno takto vyšiel Strings, krásny bábkový experiment, obcujúci s umeniami a určite divácky náročnejší ako Láska nebeská. Paráda, už som videl, ako oslobodzuje masy z jarma všednosti, ako kultivuje, orie pole neorané. Čo viac si ľudomilský milovník múz môže priať? Nič, zrazu sa pri tej predstave stal zo mňa ľudomil, veriaci, že ak sa barbar stretne s kultúrou, kultúra ho obrodí.

„Kúpil si si toho Ramba?“ spýtal sa mladík v autobuse, čo sedel za mnou, iného mladíka, čo sedel vedľa neho.

„Jasné!“

„A napáliš mi ho?“

„Keď ty mne toho Švejka.“

„Sedí vec.“

Vtedy ľudomil umrel, rýchlejšie ako sa zrodil, a umrel definitívne. Nad tým už sa ani nedá neveriaco krútiť hlavou, keď päťdesiat korún sa zdá komusi priveľa za film. Za hocijaký film. Nie, kultúra nad barbarstvom nezvíťazí, nie keď bude ústretová a keď sa bude správať ako kurva, čo dá každému. Filmy v stánku sú barbarské a barbari sa postarajú o to, aby sa toto barbarstvo stalo minulosťou. Pomôžem, v stánku už si nikdy žiadny film nekúpim. A odteraz naozaj.