Ten pán vôbec nevie hrať

Ak máte pocit, že sa tento seriál postupne odklonil od pôvodného zámeru a od nekonvenčných folkerov-čudákov mieri k menej divokým zákutiam pesničkárskeho univerza, pri poslednom úlovku si prídete na svoje. „Ten pán Dolejší, bohužiaľ, vôbec nevie hrať. Schovávať to za alternatívu a novátorstvo je horšie ako hrať v najhoršej punkovej kapele, v ktorej nevie hrať nikto,“ sťažuje sa jeden z internetových diskutérov priamo na stránke Květoslava Dolejšího. Pravdu povediac, tvorba tohto multitalentovaného objavu je ťažkým orieškom. Katapultuje vás priamo do končín, kde sa experiment leje, originalita sype a žiaden krok neprebieha bez rizika. Zoči-voči ničím nezaťaženému hľadačstvu sú tak slovíčka folk či pesničkárstvo iba nemiestnymi zhlukmi hlások bez živého obsahu. 

Květoslav Dolejší – pozor, to nie je pseudonym, ale meno, ktoré má takmer štyridsaťročný muzikant zapísané v občianskom preukaze – pochádza z dediny Skalsko pri Mladej Boleslavi a je vyučeným hodinárom. Majú hodinári zvlášť vyvinutý zmysel pre rytmus? Ťažko povedať. No faktom je, že hudobník-amatér, ktorý je publicistami považovaný za objav desaťročia, sa do pracovného kolobehu začleniť odmieta. Vraj mu stačia sociálne dávky. O to viac času mu zostáva na aktivity, ktorými v tom najlepšom zmysle šokuje publikum a novinárov.

Dolejší, ktorý sa na bojovú hudobnú cestu vydal v prvej polovici 90. rokov, už má dnes za sebou počtom skromný, ale oddaný fanklub a nadšené ohlasy v tlači. Získať jeho albumy nie je práve jednoduché, ale v dobe internetu zase nie až také dobrodružné. Aktuálne ide najmä o retrospektívne 2CD Kdo106 (2004) a najnovší Trupec (2006). 

Dlhovlasý excentrik sa namiesto povinnej akustickej gitary objavuje na pódiu aj s nie vždy práve naladenou basgitarou a s podporou playbacku. V žánrovom striptíze potom odkladá zvršky, ktoré majú s folkovou rovnošatou spoločné málo. Artistná krkolomnosť metalového pôvodu, špinavosť a výbušnosť hardcoru, improvizácia so zvukom, hlukom a nezaručeným výsledkom. Miestami môžete nadobudnúť dojem, akoby Dolejší vyrastal na výrazovo jednoduchom, melancholickom pesničkárstve ? la Mňága a Žďorp. Ale dlho mu to nevydrží. Po harmónii prichádza disharmónia, náznaky melódie sú utopené v hlukovom prúde, krehkú vybrnkávanú medzihru preruší nervy drásajúce sólo. Celkom ako rádio, ktorého ladenie skáče striedavo po rôznych frekvenciách.

Ku komu Dolejšího prirovnať? V súvislosti so zmyslom pre experiment, ktorý nemá korene v akademizme, ale v životnom pocite, mi napadá akurát Peter „Varso“ Varsavik. Tento kysucký hudobník ako jeden z mála slovenských gitaristov skúšal robiť veci inak a zároveň na doraz.

Květoslav či familiárnejšie Slávek Dolejší má ďaleko od zámernej insitnosti Jiřího Konvrzka. Nie je ani zabávač kalibru Xaviera Baumaxu. No jeho postava v sebe koncentruje mnohé z toho, čo je pre pesničkárov tretieho tisícročia typické. Napríklad viackrát spomínaný prístup do it yourself. V dobe počítačov a internetu je z niekdajšieho hesla osamelých mužov, domácich majstrov a priekopníkov punku jeden z hlavných pilierov hudobnej alternatívy. Hrubé nápady vycizelujete a nahráte v pohodlí domova, kliknutím myši ich rovno zaradíte do katalógu on-line vydavateľstva. V drsnejšej, priam robinsonovskej verzii si na kolene zmajstrujete nástroje, aparatúru a softvér... Iným zaklínadlom je zase prístup lo-fi, presvedčenie, ktoré honbu za zvukovou dokonalosťou vymieňa za pach človečiny. Samozrejme, DIY a lo-fi, to sú dnes aj sprofanované nálepky, často omylom považované za záruku autenticity. No práve Květoslav Dolejší je ukážkový ignorant trendov. Ak by dnes internet ani počítače neexistovali, robil by veci po svojom a výsledok by bol zrejme rovnaký. Zanovito by všetko nahrával na štvorstopový magnetofón, kazety s ručne kreslenými obalmi by kolovali medzi jeho kamarátmi. Možno by to tak bolo lepšie. Aspoň by odpadli kritické hlasy. „Ten pán Dolejší vôbec nevie hrať...“

Foto: http://kvetoslav-dolejsi.wz.cz/