Relikvia za dvestotisíc. Máte na to?

Jiřího Schmitzera pozná asi každý. Nie je to neznámy outsider, ktorý na českej folkovej scéne vyvolal rozruch tým, že sa vynoril odkiaľsi zo zastrčeného okresu. No predsa je známy skôr ako herec a nie pesničkár. Tak to chodí: ak vás kopú viaceré múzy súčasne, talent sa v jednotlivých oblastiach nemusí prejaviť naraz. Buď sa ukáže postupne, alebo ho okolie iba postupne registruje.

Schmitzer je skôr druhý prípad. Vyštudoval, samozrejme, herectvo, ale odjakživa mal blízko k bigbítu. Aj pesničkársky pud sa v ňom prebudil skoro. Od polovice 70. rokov brázdil s kolegami z divadla severné Čechy a hraním na gitare si zaháňali na zájazdoch nudu. Schmitzer sa čoskoro prejavil ako prvotriedny zabávač, schopný skladať originálne pesničky doslova na počkanie. Neskôr začal vystupovať na verejnosti, po nežnej revolúcii vydal štvorpesničkovú platňu. Tá je však nezohnateľným, napoly mýtickým artiklom. Takže vlastne platí, že až do roku 1997 zotrvával talentovaný herec-folker v koncertnom undergrounde.

Odvtedy nahral tri albumy. Recitál (1997) je živá nahrávka, ktorá vznikla vďaka jednému oddanému fanúšikovi. Šílenec (2000) už vyšiel vo veľkej firme a pod dôslednejším manažérskym vedením Zdeňka Vřešťála zo skupiny Neřež. Aj zvonivý zvuk dvanásťstrunovej gitary sa však zunuje. Na albume Bouda (2003) tak Schmitzer spravil to najlepšie, čo mohol: vrátil sa k svojim bigbítovým koreňom a obkolesil sa kompletnou kapelou.

Pasuje Schmitzer medzi pesničkárov, ktorí sú v tom najlepšom zmysle čudní, teda výstrední, nezaraditeľní, svojskí a obskúrni? Veľa jeho kúskov totiž napriek zvláštnej poetike z vyšliapaných folkových chodníčkov nevybočuje. Pripomínajú čosi, čo by skladal Jarek Nohavica, ak by neprestal s chľastom. No pozor, Schmitzer je aj v tomto prípade dvojtvárny. Jedna jeho tvár pesničkové konvencie rešpektuje. Výpoveď je priama, výstrelky tlmené. Zato druhá tvár na nás vyplazuje jazyk a jej grimasy sa premietajú aj do hry s pesničkovou formou. Tá je zámerne nedokončená alebo prerušovaná rozpačitými, sklerotickými vsuvkami. Schmitzer prechádza od vážnej lyriky k bláznivému rokenrolu, pokračuje paródiou, príbehom s morbídnou pointou, pridáva štipku fekalizmu a nonsensového hereckého monológu. Jednu z týchto šou zaznamenáva druhý disk albumu Šílenec. Schmitzer tu ako na bežiacom páse skladá pesničky, v ktorých majú zaznieť výrazy diktované publikom. Nie že by sa mu to vo všetkých prípadoch podarilo, ale práve nepodarky pôsobia najvtipnejšie.

Takmer ku každému pesničkárovi môžete priradiť akúsi hymnu, výťažok jeho poetiky. Inými slovami kúsok, ktorý poznajú aj tí, ktorí sa neunúvajú zháňať a počúvať albumy od začiatku do konca. V prípade Schmitzera je situácia jasná. Skladbu Máte na to? si od neho dlho, hoci neúspešne pýtalo aj publikum na predvlaňajšej Pohode. Dobre vedelo prečo. „Řekněte prdel... Máte na to?“ ozve sa pokojný, pokušiteľský hlas do ambientného podkladu s bublajúcimi perkusiami. „Rěkněte prdel! Řekněte to!!!“ kričí vzápätí Schmitzer v refréne, punkový náboj prepóluje čosi medzi prvou a druhou signálnou sústavou a nám po chrbte behajú zimomriavky.

Schmitzer-pesničkár nemá ďaleko od  Schmitzera-herca. Veď aj jeho filmové úlohy sú trochu čudácke. S výzorom šľachovitého kolohnáta so strniskom, odstávajúcimi ušami a divokým pohľadom mu nič iné nezostáva. Musí hrať životom zocelených chlapíkov. Kotolníka, tuláka, pétépáka, ešte tak správcu pivovaru. Ale metrosexuálneho manažéra ťažko. K jeho imidžu nepasuje akurát nedávne účinkovanie v tanečnej reality šou. Smitzerovi však slúži ku cti, že z televíznej súťaže vypadol, stávkové kancelárie si vydýchli a jeho cvičebný úbor – asexuálne pôsobiace spodky – boli dané do dražby. Podľa bulváru sa cena vyšplhala na neuveriteľných dvestotisíc českých korún.