Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Juraj Malíček | 15.4.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Prerušená súlož

Blank

Ak ste klikli kvôli sexu, ste tu zle, tento úvodník nie je o sexe, prerušená súlož je len presná metafora. Je o probléme s vyvrcholením, s bodkou, ktorá posunie rozrobenú vec k veci hotovej, je o tom, ako ťažko sa rodí pointa a o neschopnosti nie začať, ale skončiť.

Nie je to pravidlo, ani výnimka, len spoločný znak a neviem, koľko nás je a či sme nejaká sociálna či psychologická skupina, len viem, že sme.

Kto?

Ľudia s problém skončiť rozrobenú vec. Asi sme minorita, je nás teda menej ako ľudí s neschopnosťou začať, ale je nás dosť, aby sa dali odpozorovať nejaké naše špecifické znaky.

Každý, kto kedy skúsil písať, to vraj pozná. Prázdny wordový dokument (ale týka sa to aj papiera a pera, papiera a písacieho stroja, skaly a dláta, farieb a plátna, sekery a kôlne), káva po pravačke a obrovský problém, problém stlačiť prvé písmeno. Povedzme „B“. Kým bol dokument zatvorený, problém začiatku nejestvoval, celý text sa váľal v hlave ako taký hroch v príliš malom bazéne, čo sa derie von všetkým smermi, len aby sa ďalej nemusel tiesniť. Keď však človek otvorí dokument, hroch sa zmenší, zrazu, úplne zmenší a niekedy aj zmizne a je po srande. Ľudia, ktorí problémom začať trpia, vravia, že sú to muky.

Ja neviem, toto vskutku nepoznám, ak stlačím „B“, je viac-menej jasné, že prvé slovo bude na „B“ a potom pokračujem, až kým sa nedostanem na miesto, kde by mal byť koniec, ale jeho tam niet. A to je môj problém, náš problém, problém nie so začiatkom, ale s koncom a netýka sa len písania, naopak, stretáme sa s ním dnes a denne a dostávame sa preň do tých najbizarnejších situácií.

Nemohúcnosť, neschopnosť skončiť je desivejšia ako neschopnosť začať, lebo ak človek ani len nezačne, aspoň po sebe nenecháva neskončenú vec. Lenže po nás zostávajú len neskončené veci, useknuté, uťaté, ktoré by potrebovali dokončiť, ale niet tej sily, čo by nás donútila. Len termíny a dátumy, ku ktorým vec síce mala byť skončená a dokončená, ale nie je, a tak ju dáme z rúk takto, nedokončenú, nevypointovanú, svojím spôsobom chuderu, na ktorej by bolo ešte treba popracovať, ale nemá kto, lebo nás už čaká tisíc iných rozrobených vecí, pričom každá piští, že už chce koniec a v nás konca niet ani jedného.

Po deviatich rokoch finalizujem projekt, už je vlastne skončený, obsahovo, ale bez noža na krku by nebol, potrebuje dotiahnuť len formálne, mechanicky a to, čo by iným trvalo tri hodinky, ja už robím dva týždne a stále bez výsledku. Asi to zase dám na chvíľku k ladu a radšej začnem čosi nové. Lenže začatých a rozrobených vecí mám neúrekom, vlastne všetky, dokončovať potrebujem, ale nedá sa, nejde to, neviem to.

Ako je to možné? Ja neviem, ale aby som sa ospravedlnil, vymyslel som si ušľachtilú teóriu, podľa ktorej jednoducho nie som človekom výsledkov, respektíve poínt, ale človekom procesov. V prenesenom slova význame tak žijem preto, aby som žil, nie preto, aby som v živote čosi dosiahol, či aby môj život kamsi smeroval. Nie, aj keď sa snažím, lebo úplne bez koncov sa nedá.

Mňa baví väčšina vecí, nebavia ma len ich konce. Rád cestujem autobusom, nerád vystupujem, rád jem, nerád prehĺtam posledné sústo, rád nakupujem v lekárňach, lebo ma baví užívanie liekov, nerád po nich vraciam, rád píšem, nebavia ma pointy, konce a posledné bodky.

No, vlastne, oni by ma možno aj bavili, lebo keď čosi naozaj dokončím, ten katarzný pocit je neopísateľný, lenže neviem ako na to.

Jednoducho si sadni a dokonči to, radia mi ľudia, ktorí nevedia začať, presne tak, ako radím ja im, jednoducho si sadnite a napíšte „B“. A oni si sadnú a po hodinách to „B“ zo seba dostanú. A presne takto ja veci dokončujem, sadnem si, a po hodinách, dňoch, týždňoch, mesiacoch a rokoch veci dokončujem.

To nás, nedokončujúcich, spája s nezačínajúcimi – konce nám trvajú neprimerane dlho, tak ako im začiatky. No dobre, a čo s tým?

Nič, len že ideálne by bolo, ak by každý nedokončivší mal k sebe svojho nezačnuvšieho a vzájomne by sa doplnili. To by ma náramne bavilo, rozrobiť čosi, a poriadne, epicky, nielen rozvíriť prach a potom to posunúť niekomu, kto nemá problém s koncom, takže to dokončí. A pokojne by to potom mohla byť akože jeho robota, celé, hoci pridal len koniec. Alebo by sme na tej strednej časti mohli pracovať spolu, ja by som začal, lebo so začiatkami nemám problém, stred by sme robili spolu, a skončil by to on, lebo konce sú zase jeho parketa.

Problém, a najväčší by bol vtedy, ak by naňho vyšli začiatky a na mňa konce, to by sme ani neskončili, ani nezačali, zostal by len stred, bez začiatku a konca.

Možno sú aj takí ľudia, ľudia stredu, ktorí nevedia začínať ani končiť, premýšľam, či sa oplatí im závidieť a vychádza mi, že hej, ľudia stredov totiž, ak existujú, nepotrebujú svoje vnímanie sveta rámcovať ani začiatkom, ani koncom, a tak sa nemusia ničoho obávať. Len sa tak v strede tešia zo života.

Ľudia stredu a tešiaci sa zo života? Nie je to blbosť?

Je, lenže ja som na začiatky. 



Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [30]
?