Fotografia je spôsob odvahy byť samým sebou

Portrét. K fotografickej tvorbe patrí neoddeliteľne ako svetlo a tieň. Bez preháňania je možné povedať, že vďaka nemu došlo k masovému a najmä komerčnému využitiu fotografie. Dnes vysoko cenený v prirodzenej štylizácii (napríklad tvorba A. Newmana), vo výtvarnejšom poňatí (dnešná autorka M. Danková), až po formu prekračujúcu hranicu vkusu a etiky (oslavovaný J. P. Witkin).

Fotografka Martina Danková zajtra otvára výstavu portrétnych fotografií Tia Danko – Portraits. Namiesto pozvánky na výstavu ponúkame krátky rozhovor s ňou. 

Portrétna tvorba sa obyčajne považuje za vysoké umenie. Čo znamená portrét pre teba?
Asi to bude znieť príliš frázovite až gýčovo, ale sondu do ľudskej duše. Definovať portrét ako taký môže byť významovo nejednotné, portrétom môže byť zachytený výzor človeka alebo to, čo momentálne robí, ako sa cíti, správa. Pre mňa je to skôr emocionálna záležitosť, často silne intímny kontakt s vnútrom, ktorý sa snažím zachytiť do obrazu. Je to však v mojom prípade i dosť cielený spôsob sebavyjadrovania, keďže je fotografia, ktorú riešim, v nie ojedinelých prípadoch modelovaná podľa môjho vlastného vnútra.

Vlado Burjan v predhovore k tvojej knihe Portraits zaradil tvoju tvorbu do glamour. Ako vidíš rozdiel medzi glamour a výtvarne štylizovaným portrétom? Kam patríš ty?
Myslím, že je tam možno zopár indícií, ktoré pri niektorých stvárneniach smerujú ku glamourovej fotografii, priznám sa však, že som nad tým nepremýšľala. Nepremýšľala som ani nad tým, či fotím portrét a už vôbec nie, kam žánrovo patrím. Možno je to vždy niekde medzi tým a nielen tým a pritom ani jedno z toho. Nech si každý urobí názor sám.

Slovné spojenie výtvarne ladený portrét som použil už viackrát. Si vzdelaním výtvarníčka?
Vzdelaním určite nie (úsmev). A v tomto zmysle slova ani fotografka. Neštudovala som výtvarné umenie ani fotografiu samotnú. Nikdy som neriešila ani pojem výtvarne ladená fotografia vo svojej tvorbe. Aspoň nie úmyselne. Väčšinou si každý fotograf časom vytvorí svoju obrazovú formu, štýl, proste rukopis, či už je ovplyvnený štúdiom, vzormi, umením, alebo prinesie do fotografie niečo nové.

Akú mieru zásahov a dolaďovania vo fotografii akceptuješ? Je podľa teba výtvarne poňatá fotografia ešte fotografiou?
Akceptujem všetko (úsmev). Keď si prezerám dnes už takmer historické fotografie svojich predkov, vyrobené klasickým procesom, dýcha na mňa okrem nostalgie, histórie aj rešpekt pred fotografiou v plnom zmysle slova. Napriek uvedomovaniu si podmienok pre vznik fotografie a ich účel v danej dobe vidím dnes v týchto fotografiách veľa výtvarna, otázkou samozrejme zostáva, čo kto považuje za výtvarnú fotografiu. Pre mňa osobne v tomto žiadne pravidlá ani hranice definované nie sú. Zvlášť, keď sa človek neraz dostáva do všeobecnej konfrontácie, čo ešte alebo už fotografia je, alebo nie je.
Osobne tieto otázky neriešim, nepotrebujem ich v sebe riešiť a nezmení to ani história či ďalší vývoj fotografie. Akceptujem všetko, čo dáva akémukoľvek fotografovi možnosť, priestor a hlavne cestu vyjadriť fotografiou to, čo sa jeho videniu žiada – od spontánnosti až po účelovú manipuláciu. Obmedzenosť či presné definície, ktoré fotografiu alebo fotografa škatuľkujú či brzdia v sebarealizácii, sú aspoň pre mňa brané z nadhľadu, nestojí na tom moja potreba fotiť, či už s pridanou hodnotou (v tomto prípade výtvarnou), alebo bez nej.

Späť k portrétom. Máš svoje vzory?
Áno, mám. No rozhodne by som ich nenazývala vzormi. Ak by však táto otázka sledovala dôvod, motiváciu, podnety, prečo fotím, sú mojimi vzormi ľudia v mojom živote, v neposlednom rade život sám.

Kedy si začala s portrétmi? Podľa čoho si vyberáš model?
Fotografiou zobrazujem svoje videnie piaty rok, s portrétmi som začala už v detstve – vo svojej hlave, v predstavách, čítaním obrazov, kresieb ľudí, ktoré mi prešli rukami. Odmalička som skôr inklinovala k introvertnému vnímaniu sveta okolo seba, zmyslami, vizuálne, no nie povrchovo vizuálne, skôr empaticky a tak je to aj s ľuďmi v mojom živote a spôsobom, akým ich zobrazujem. Ľudí, ktorí sa v mojich fotografiách vyskytujú, si v plnom zmysle slova nevyberám. Oni sa proste v mojom živote ocitnú. Aj – alebo predovšetkým vďaka nim sú moje fotografie také, aké sú.

Tvoje portréty svedčia o premyslenej štylizácii, úprave a svietení. Robíš všetko sama?
Áno, premýšľam, štylizujem, inscenujem, nesvietim. Pracujem s denným svetlom, v podstate som od neho závislá. Kým v sebe neprekonám chronický syndróm technického antitalentu (úsmev), budem v tomto smere asi ešte dlhodobo obmedzovaná. Pri všetkej úcte k súčasnej pretechnizovanej dobe neobmedzených možností, tento handicap nie je pre mňa osobne dôvodom k rezignácii. Práve naopak.

Akú techniku používaš? Stále verná analógovému Canonu?
Analógovej fotografii som verná zatiaľ iba pozitívne vygradovanými pocitmi vždy, keď si prezerám fotografie vytvorené na kinofilm, stredoformát či veľkoformát, ako sa vyššej lige v prípade klasickej fotografie hovorí. Sama fotím digitálne, no čím ďalej tým viac – i keď zatiaľ len myšlienkovo, no už vedome – prepadávam charizme a vizuálnej neplasticite analógovej fotografie, ktorú digitálna fotografia napriek všetkým vymoženostiam a kreativite nemá. Analógová fotografia je proste niečo iné a rozhodne nie niečo prekonané. A to ma láka.

Ani na tvojej stránke www.martinadankova.com, ani v galérii fotoklubu FOPA okrem portrétov iné fotografie návštevníci nenájdu. Fotíš aj niečo iné?
Ak zostanem pri definícii portrét, je to asi primárna komodita v mojej tvorbe, venujem sa však i priestorovej inscenovanej fotografii, vyskúšala som fotiť akt, sem-tam experimentujem s abstraktnou fotografiou. Spoločným menovateľom je však stále človek.

Máš nejaký recept na dobrú fotografiu?
Som zvedavá, akú gradáciu náročnosti otázok tento rozhovor ponesie (úsmev). Opäť sa núka protiotázka, čo je to dobrá fotografia, predovšetkým dobrá pre koho. Ale áno, mám recept, i keď čisto subjektívny. Fotiť srdcom, nie fotoaparátom. Fotoaparát nezaručuje, že človek vôbec niekedy urobí dobrú fotografiu. Preto by mal každý mať v sebe zodpovedanú otázku, čo preňho fotografia znamená, prečo a čo vlastne fotí. Myslím si, že pre mnohých je fotografia spôsob odvahy byť samým sebou. Akokoľvek, ak sa človek pri tom, keď fotí, cíti dobre, v podstate už tým urobil dobrú fotografiu. Minimálne dobrú pre seba.

Ako vidíš vývoj fotografie do budúcnosti pri obrovskom množstve fotografujúcich?
Veľmi pozitívne a progresívne. Už len v tom, že napriek kvantite je tu priestor niečo robiť, niečo tvoriť a veľká šanca prebudiť, nechať vyplávať na povrch kvalitu a dať tým možnosť nádejným fotografom, talentom alebo večným hobbystom či milovníkom fotografie možnosť realizovať sa. V neposlednom rade práve súčasný fotografický (i keď prevažne silne digitálny) boom nepochybne ovplyvní to, čo sa v budúcnosti bude, či už po obsahovej alebo vizuálnej stránke, vnímať ako fotografia.

Ďakujem za rozhovor.

Bolo mi potešením.
Výstava fotografií Martiny Dankovej Portraits v Everestfoto v Bratislave trvá od 10. apríla do 11. mája 2008.