Môže byť prezidentka sexy?

Modelkám už nestačia rockové hviezdy a futbalisti, vrhli sa na politikov, najlepšie prezidentov. Je to asi prirodzený vývoj, nie preto, že by modelky zmúdreli a chceli mať pri sebe inteligentnejších alebo mocnejších mužov, skôr je to devalváciou politikov na úroveň tých futbalistov a iných popstars. Nie je dôležité, čo hovoria a aké myšlienky chcú presadiť, ale ako dokážu oslniť masy. A modelky.

Okrem notoricky známeho kapitálneho úlovku Carly Bruniovej v podobe francúzskeho prezidenta sa bulvárom prevalilo aj podozrenie na začínajúci sa románik medzi čiernou krásavicou Naomi Campbellovou a venezuelským diktátorom Hugo Chávezom. Zoznámila sa s ním, keď ju magazín GQ vyslal urobiť rozhovor. Ako iste tušíte, Naomi sa nezaujímala o politický systém v krajine, netušila nič o protestných státisícových pochodoch proti zmenám ústavy, ale bola očarená, s akou láskou a nadšením Hugo investuje do sociálnych programov. V rozhovore prebrali Hugove bicepsy v porovnaní s Putinovými, aj to, že princezná Diana bola krajšia, ako je Camilla, a že Fidel Castro má elegantnú bradu. Jednoducho rozumeli si, navzájom sa očarili, a Naomi napísala, že je to rebelantský anjel. Teda žiadny diabol, ako ho nazval prezident Bush.

Pri politikoch je to jasné, oni očarujú modelky mužnosťou, veď kto už môže byť mužnejší ako muž, čo má moc. Lenže pozor, máme tu už aj potenciálne prezidentky. Zatiaľ som sa nikde nedočítala o romániku medzi političkou a modelom, zato ma mimoriadne zaujal konflikt medzi Hillary Clintovou a Annou Wintourovou. Ak vám to druhé meno nič nehovorí, tak vedzte, že je to jedna z najmocnejších a najobávanejších žien vo svete módy, šéfredaktorka americkej edície Vogue. Koho si obľúbi, ten má sľubnú budúcnosť, kto si to s ňou rozhádže, skončil. Možno vám viac napovie kniha (prípadne film) Diabol nosí Pradu, v ktorej bola vykreslená ako poriadna sekera.

Tak Anna Wintourová sa spriatelila s Hillary ešte v časoch jej pobývania v Bielom dome, sťa prvej dámy Ameriky. Mocnú podporu Vogue a Wintourovej osobitne plánovali využiť v jej súčasnej volebnej kampani. Hillary sa mala v magazíne objaviť nafotená prominentnou fotografkou magazínu Annou Leibovitzovou, spovedať ju bola pripravená najlepšia novinárka Julia Reedová. Ale na poslednú chvíľu Hillary z celej akcie vycúvala. Podľa hovorcu Vogue sa údajne volebný štáb Clintonovej obával, že by Hillary pôsobila príliš žensky a zvodne. To si však Hillary dovolila príliš a Anna jej to natrela vo februárovom šéfredaktorskom editoriali. Vyjadrila svoje znechutenie nad tým, že súčasný politik by mal pôsobiť mužne, ak ho majú brať vážne. Odkázala Hillary, že toto je Amerika a nie Saudská Arábia, že sa píše rok 2008 a že časy tmavých kostýmov Margaret Thatcherovej sú dávno za nami. A pokračovala: „Myslím si, že Američania sa už posunuli od mentality modrých oblekov symbolizujúcich moc, ktoré jediné umožnili ženám, aby sa dostali do zasadačiek plných mužov. Politická kampaň, ktorá si toto nevšíma, robí veľkú chybu.“

Neviem, či vplyv Anny Wintourovej siaha tak ďaleko za hranice módy, aby ovplyvnila volebné preferencie Američanov, a či jej slová môžu zapôsobiť horšie ako posledný škandál okolo Hillary, keď ju médiá pristihli pri klamstve o jej hrdinskom prílete do vojnovej Bosny. V každom prípade otázka, či má v dnešnej dobe kandidátka na prezidentku pôsobiť viac mužsky alebo viac žensky, aby bola zvolená, je mimoriadne aktuálna aj v našich končinách.

Súdiac podľa úspechu Júlie Timošenkovej v hodvábnych volánikových blúzičkách, nežných farbách a zapleteným vrkočom okolo hlavy, má Anna Wintourová pravdu: éra mužne a mocne vyzerajúcich žien v politike už je za nami. Osobne si však myslím, že celý škandál nevznikol ani tak preto, že sa volebný tím Clintonovej obával príliš ženského vyznenia svojej kandidátky. Skôr si uvedomili, že demokratická kandidátka by sa nemala prezentovať v okázalých a luxusných modeloch najdrahších módnych návrhárov v elitárskom časopise, lebo to môže vyvolať nevôľu sociálne cítiacich voličov, ako je napríklad Naomi Campbellová.