Aký je rozdiel medzi Maďaričom a Kennedym?

Najzaujímavejšie na štvrtkovom spoločnom proteste vydavateľov proti návrhu nového tlačového zákona, ktorý deklarovali vybielenou titulnou stránkou, boli pre mňa tri momenty. Prvý bol pocitový, veľmi nepríjemný, a vyvolal ho tvrdý pohľad ministra Maďariča do kamery denníka SME bez štipky úsmevu a nadhľadu, ktorý doteraz dokázal produkovať jedine jeho predseda.

Druhý moment boli reakcie ľudí v novinovom stánku (tiež do kamery SME), z ktorých bolo zrejmé, že ľudia protest väčšinou zaregistrovali, ale nechápali veľmi jeho podstatu, teda nechápali, voči čomu konkrétne protest je a na akú hrozbu chcú vydavatelia bielou titulnou stránkou čitateľov upozorniť. V reakciách prevládal názor, že je to zákon, ktorý sa ľudí nijak zvlášť netýka, že je to vec nejakej úzkej záujmovej skupiny vydavateľov a novinárov. Takže ľudia sú presne tam, kde ich koalícia chcela mať. Môže si robiť s tlačovým zákonom, čo chce, s najväčšou modlou politikov – preferenciami – to určite nijako nepohne.

Tretí zaujímavý moment protestu bol pre mňa spôsob, akým sa k problematike postavil Nový Čas. Pochopil, že takmer žiaden ich čitateľ si nemôže pamätať povestné vybielené miesta prvorepublikového Rudého práva, ako sme sa to učili na dejepise, a teda biela titulka v nich nemôže vyvolávať žiaden pocit ohrozenia či nejakého problému. Skôr si povedia, že je to zas nejaká otravná reklama. Nový Čas preto pridal k bielej strane ešte jeden menej symbolický, zato oveľa názornejší príklad. Polopatisticky ukázal ľuďom, ako môže vyzerať vydanie Nového Času, keď sa začnú všetci dotknutí dovolávať svojho práva na opravu aj odpoveď na uverejnenú informáciu o svojej osobe, hoci bola pravdivá. Lebo, povedzme si úprimne, koho už trápi, že inzercia a propaganda vlády vytlačí zo serióznych denníkov správy a komentáre, alebo dokonca že týmto zákonom je redakcia umlčaná a nemá právo sa už k odpovedi vyjadriť. Ale ako by sme k tomu prišli, keby sme namiesto každodennej dávky informácií o tom, s kým, kedy a kde bola Marianna Ďurianová, dostali noviny plné nudných opráv a odpovedí. To by mohlo poriadne nahnevať davy a pohnúť s preferenciami.

Najväčšou hrozbou tohto zákona totiž nie je cenzúra, ktorú symbolizuje biela stránka, ale autocenzúra. Ak doteraz novinár vážil každé slovo, aby sa vyhol hrozbe žaloby, po schválení zákona by sa noviny stali úplne bezzubými. Nečitateľnými by ich neurobilo množstvo opráv a odpovedí dotknutých, ale nezáživné a nikoho sa nedotýkajúce texty.

Skvelý diskusný program Historie.cs venoval jeden celý diel československej cenzúre, otvorenej aj skrytej, prvorepublikovej, fašistickej, komunistickej aj súčasnej. Ak ste toto pokračovanie nevideli, tu nájdete prepis plný vskutku mrazivých informácií. Dovolím si jeden kúsok odcitovať. Len zdanlivo s našou kauzou nesúvisí.

Historik a publicista Dušan Tomášek: Bývá citován Masaryk, který řekl, že demokracie se musí bránit eventuálně i nedemokratickými prostředky. To je správné, protože jinak by demokracie zašla na to, že je demokratickou.

Novinár Karel Hvížďala: Dovolil bych si oponovat. Výklad cenzury se podstatně posunul. Je známý případ Kennedyho a jeho diskuse s New York Times z roku 1961. Tehdy investigativní novináři vypátrali, že se chystá vylodění na Kubě v Zálivu sviní, a zavolali prezidentský úřad, ať se k tomu vyjádří. Kennedy zavolal šéfredaktora a přesvědčil ho, aby to dali pryč. V Timesu nakonec něco otiskli, ale hodně to proškrtali. Jak známo, celá akce na Kubě ztroskotala, všechno, co šlo, se zhroutilo.
Za rok na to Kennedy zavolal opět do New York Times a omluvil se za svůj zásah, protože kdyby to bývali zveřejnili, zřejmě by k tomu nedošlo a zachránily by se lidské životy.
Vývojem demokracie se ukázalo, že tisk naopak v klasické moderní demokracii nesmí brát ohledy na vlády, a naopak vláda se musí umět vyrovnat s každou informací. Nemá právo kasírovat.