Máme vás na háku, narcisti!

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Mám kolegu, s ktorým občas idem na pivo. Zaujíma sa o všetko, od tajomstiev tretej ríše, cez egyptológiu, UFO, rockovú muziku, vojenské letectvá a námorníctva až po históriu akostných nápojov. Lenže keď sa rozprávame o ktoromkoľvek zo spomínaných subjektov, 90 % času trávim vyvracaním fám a mýtov, ktoré bohviekde nabral v rámci svojho povrchného všestranného záujmu. Ako keby bol magnetom na všelijaké skreslené informácie, ktoré ja potom musím bez zvláštnej radosti dementovať a dávať na správnu mieru. Nuž... vlastne ani nemusím, ale nutká ma k tomu moja narcistická porucha osobnosti, ktorá nedopustí, aby niekto v mojom okolí tliapal nezmysly, najmä ak ide o subjekt, v ktorom som náhodou doma. Keby som nebol narcis, asi by mi to malo byť jedno, jedol by som, počúval a šúchal nohami. Lenže ja nie.

Ak niekto niekoho opravuje, pričom by mu mohlo byť úplne fuk, či sa dotyčný verejne strápňuje svojou nevedomosťou alebo skreslenými informáciami, vždy je za tým nejaká porucha. To sa týka aj diskutérov v internetových fórach, ktorí by jednoducho neprežili, keby nemohli upozorniť, že autor sa mýli, a že... čojaviem... veľký filozof Jean-Jacques Rousseau nebol Francúz, ale Švajčiar. Priznám sa pokojne, že aj ja mám ešte stále občas takéto sklony, ale pritom si na druhej strane veľmi dobre uvedomujem, ako veľmi to pripomína agilného žiačika, ktorý sa permanentne z prvej lavice vášnivo hlási, keď ide o to, opraviť alebo doplniť zmĺknutého spolužiaka pred tabuľou. Chcem tým povedať, že s touto vlastnosťou, ktorú mám naskrze prekuknutú, statočne bojujem, a možno by s ňou mohli u seba bojovať aj viacerí z vás. Je predsa úplne jedno, či sa niekto z nás, autorov tunajších článkov, občas pomýli v nejakých reáliách; nie sme ani Vaša rodina, ani žiadni kamaráti, takže za nás nemusíte cítiť spoluzodpovednosť a opravovať nás, a či niečo vieme alebo nevieme, čo vy viete naisto, vám môže byť úplne jedno. A nám je zasa úplne jedno, že Vy niečo – na rozdiel od nás – viete lepšie. Máme vás na háku. O nič nejde.

Koniec politického školenia mužstva.

Na toho môjho kamaráta som si spomenul pri čítaní článku o siedmich mýtoch o pive. Pivo je zaujímavý nápoj a dobrá konverzačná téma medzi ľuďmi, čo ho majú radi, takže nečudo, že za tie roky okolo piva vzniklo veľa rôznych fám a mýtov. Napríklad mýtus o zásaditej reakcii plzenského Prazdroja. Dobrý rodinný priateľ, ktorý v Prahe vlastní dve vynikajúce plzenské reštaurácie (Domažlickú izbu a U Hubára) a o tom pive niečo vie, ma ubezpečil, že všetky reči o tom, že Prazdroj je alkalický (ktoré som kedysi rozširoval aj ja), sú nezmysly. A tu je tých sedem mýtov o pive.

Stále som milovníkom českého piva (konkrétne Prazdroja, no neodmietnem ani dáku inú značku, trebárs na obede U Medvedíkov alebo v koniarni u Vladářa, kde v obidvoch podávajú len Budvar). Reči o tom, že kvalita českého piva stále klesá, som prvýkrát počul pred vyše štvrťstoročím, keď som ležal so zlomenou nohou v nemocnici v Benešove a napájal sa Benešovskou jedenástkou, aby sa kosti lepšie hojili. Všetci na izbe (a že sa ich okolo mňa za tie tri mesiace zopár vystriedalo) svorne tvrdili, že benešovské pivo je jednoznačný samoser, mne taký nepripadal, skôr naopak. Mimochodom, dnes sa benešovské pivo volá Ferdinand, netuším, aké je, ale zlé asi nebude, keď je také úspešné. Dnes sa už so zlým pivom asi ani nestretnete. Takže je teda pravda, že české pivá sa postupne menia na polopitné patoky?

Iste každý z vás dostal v posledných rokoch desiatky prosebných listov od synov rôznych skrachovaných politikov z čiernej Afriky. Priznám sa, že nerozumiem tzv. nigérijskému spamu, resp. nerozumiem, ako môžu byť títo podvodníci vôbec čo len trošičku úspešní, že sa im oplatí stále znova a znova atakovať naše poštové schránky. A teraz nová generácia nigérijského spamu mieri do našich outlookových kalendárov. Vo svetle týchto skutočností vôbec nerozumiem dobročinným aktivitám niektorých firiem, ako je napríklad Intel, ktorý chcel darovať niekoľko tisíc notebookov africkým deťom.

Nemyslím si, že len Afričania majú právo otravovať celý svet svojimi podvodníckymi e-mailmi. Ako by sa dal takýto spam využiť Slovákmi?

Česi si separátne vybavili bezvízový styk s USA, samozrejme, nebolo to zadarmo, skôr by som povedal, že za pomerne potupných podmienok. Dobre im tak. No nerozumiem, prečo bruselským eurobyrokratom tak ukrutne prekáža český bezvízový styk s USA?

Čo má spoločné populárny český spevák (skôr monotónny deklamátor) náci-operetiek Daniel Landa s jedným z otcov zakladateľov modernej psychoterapie Carlom Gustavom Jungom? Z voleja by som povedal, že azda iba to, že Landa naliehavo potrebuje psychoterapiu ako prasa škrabkanie. Skutočnosť je však ďaleko bizarnejšia. Landovým programom a predajným artiklom nie je rasismus, ale to, že ho priam magicky priťahuje sila. Ako nejakú ženskú. Čudný človek.

Figúra druhého československého prezidenta Edvarda Beneša dostáva v poslednom čase zabrať. Keď sa začalo tvrdiť, že bol prakticky od 30. rokov sovietskym agentom, začalo to dávať logiku v súvislosti s jeho čudesným správaním najmä počas vojny a predovšetkým v roku 1948. Česi majú zákon, ktorý hovorí, že „Edvard Beneš sa zaslúžil o štát“. Lenže o aký? O ten, čo sme tu mali od roku 1948 do roku 1989!

Vždy som si uťahoval z českého mýtu, podľa ktorého vznik Slovenskej republiky bol spôsobený tými najtemnejšími nacionalisticko-fašistickými kruhmi, zatiaľ čo vznik Českej republiky bol vyjadrením toho najpozitívnejšieho a najhumánnejšieho európanstva príslušníkov českého národa. Keď si v roku 1992 Česi vrešťanie zopár primitívnych krikľúňov utilitárne vyložili ako hlas a vôľu všetkých Slovákov a s úľavou odpojili posledný vagón, ktorý brzdil ich český rýchlik v jazde do Európy, vnímal som to ako zradu. Vždy budem rád jazdievať do Česka, ale už nikdy ho nebudem môcť brať vážne a s rešpektom. A ako sa Česi pozerajú na slovenské mýty? A aký je český mýtus o československom národe?

Už od detstva sa mi z času na čas prisní hrozný sen o tom, že som ostal ako posledný človek na zemeguli. Asi nie som sám, pretože táto téma sa vyskytuje vo viacerých knihách i filmoch (naposledy vo filme I Am Legend). Ako by asi vyzerala Zem po tom, čo by sme z nejakých záhadných príčin vymreli? 

Vcelku bez väčšieho rozruchu prešlo desiate výroči

Peter Pišťanek  viac od autora »
Vaše reakcie [34]