Poctivého nálezcu musí hriať vlastná poctivosť

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Ako som už zopárkrát poznamenal, neuplynie v tomto období ani týždeň, aby nezomrel niekto významný a všeobecne obľúbený. Zomrel veľký český herec Radovan Lukavský. Už-už to vyzeralo, že je na ceste k zlepšeniu svojho zdravotného stavu, ale bola to len ilúzia. Je pravda, že v 88 rokoch sa už nedá veľa dúfať. Lukavský bol vo filmoch predstaviteľom takých tých chlapáckych chlapov, mal na to fyziognómiu s ostro rezanými črtami, odhodlane zovretými perami a oceľovo tvrdým pohľadom. Nemal som tú česť poznať ho osobne, ale všetci, ktorí ho poznali, hovorili, že v civile bol veľmi milý, skromný a sympatický. Navždy si ho budem pamätať najmä ako tvrdohlavého, no odvážneho kozmonauta MacDonalda z výpravného československého sci-fi filmu Ikarie XB-1.

Ako to vlastne bolo s protikomunistickou odbojovou skupinou bratov Mašínovcov? Boli to chladnokrvní vrahúni, alebo hrdinskí bojovníci proti útlaku? Málokto z nás o nich a o ich skutkoch vie viac, takže možno nezaškodí čosi si o nich prečítať.

Samozrejme, bratia Mašínovci polarizujú českú spoločnosť na sympatizantov a odporcov. Medzi odporcov vcelku pochopiteľne patrí ľavicový extrémista, maoista a trockista Petr Uhl.

Veruže, teroristi a tí, ktorých za teroristov z rôznych dôvodov považujú, to majú ťažké všade. Alebo že by vlastne všade nie? Existuje nejaké kultúrne prostredie, kde by mal terorizmus na ružiach ustlané?

Verejná samovražda Jana Palacha upálením je všeobecne známa. Najmä v Česku sa vzápätí po jeho bolestivej a dlhej smrti v roku 1969 rozmohol priam palachovský kult, tu na Slovensku to nebolo až také hysterické, ale tiež to nikoho nenechalo ľahostajným. Nie som v postavení, aby som čosi také hodnotil, ale, úprimne povedané, každá takáto verejná demonštrácia vlastnej smrti mi pripadá ako nezrelý hysterický čin. Veď ten človek bol mladý, zdravý a inteligentný muž, ktorý mohol svojej myšlienke a presvedčeniu pomáhať inými spôsobmi a dlhodobo, nie takýmto jednorazovým skratom. Málokto vie, že pár dní po Palachovi vzbĺkla na Václavskom námestí ďalšia živá fakľa. Bol ňou tiež študent Jan Zajíc. Dnes je po ňom v Prahe 7 pomenovaná ulica, iste má ulicu aj v rodnom Šumperku, iste aj nejaký pomník alebo aspoň pamätná doska sa pritrafí, no to je asi všetko. Kto bol Jan Zajíc?

Populárny český herec Bob Klepl je mi sympatický nielen svojím umením (napr. jeho postava zdivočeného a vzápätí skroteného obstarožného donchuana vo filme Účastníci zájazdu bola nezabudnuteľná), ale aj tým, že má rád a vlastní bábkové divadlo. A má veľmi zaujímavý životopis a veľmi nonkonformné názory. Tu je s ním rozhovor.

Už sa vám dakedy stalo, že ste stratili čosi hodnotné, napríklad drahý mobil, šperk, fotoaparát, odevnú súčiastku, peniaze, alebo nedajbože doklady? Iste ten pocit zúfalstva a bezmocnosti poznáte. Sú medzi nami aj takí, ktorých škrie nie ani tak to, že niečo stratili, ako skôr to, že to niekto cudzí našiel. Neviem ako vám, ale mne sa zo všetkých vecí, ktoré som stratil, nikdy nič nevrátilo. Nejaký pán stratil peňaženku s vyše polmiliónom a našla ju jedna pani. Bola natoľko poctivá, že peňaženku vrátila pôvodnému majiteľovi. To vysoko oceňujem, pretože sám by som toho rozhodne nebol schopný. Pôvodný majiteľ plnej buksy sa iste potešil. Poctivú nálezkyňu však mrzí, že na ňu nepamätal s nejakou drobnou odmenou, nálezným. Nuž, ja si myslím, že poctivých nálezcov netreba rozmaznávať a netreba im kaziť charakter. Tvrdím, že poctivého nálezcu, keď už je taký poctivý, musí hriať vlastná poctivosť.

Môj bývalý spolužiak z VŠMU Jaro Slávik je veľké zviera v medzinárodnom hudobnom biznise, no občas si spomenie na starého dobrého kamaráta a pošle mi nejaký internetový fórik a podobne. Najnovšie si zriadil blog a v ňom sa zaoberá najmä perličkami zo života úspešných ľudí, ktorí niečo významné urobili a niečo v živote dosiahli. V tomto článku sa, naopak, zaoberá ľuďmi, ktorí sa stali úspešnými aj napriek tomu, že nič neurobili a nič nedosiahli. Dámy a páni, prichádza celebrity culture!

Neonacisti si naozaj nedajú pokoj, idú organizovať pochod naprieč Nitrou. Mladí aktivisti z antifašistických skupiniek prišli na celkom vtipný nápad, ako ich zosmiešniť. No, celkom ich nápad to nie je, ale vtipné to je aj tak. Priznám sa však, že nie celkom dobre rozumiem, ako je možné niekoho zosmiešniť tým, že ho nazveme homosexuálom. Vari sa úplne automaticky predpokladá, že keď je niekto homosexuál, tak je to niečo smiešne alebo odsúdeniahodné? Mám tomu rozumieť tak, že nitrianski aktivisti z Antify považujú homosexuálov za menejcenných a smejú sa z nich? Alebo je homosexuálna orientácia smiešna a ponižujúca iba keď sa ňou vyznačuje nejaký neonacista, ale ináč nie je? Samé otázky, žiadne odpovede.

Váš Oblak v nohaviciach