Večné spory romantických diletantov so skeptikmi s vedeckým prístupom

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Už som to tu viackrát spomenul a, žiaľ, musím to spomenúť opäť, že v poslednom čase umiera akosi priveľa ľudí, ktorí prinajmenšom pre mňa znamenali veľmi veľa.

Tak napríklad spisovateľ Arthur Clarke. Moje prvé stretnutie s jeho menom sa odohralo veľmi skoro, prakticky ešte v útlom veku. Rodičia odoberali v 60. rokoch český dvojtýždenník 100+1 Zahraniční zajímavost (zjednodušene „stoplusjednotku“), ktorý bol na svoje časy naozaj úžasný, nielen po obsahovej, ale aj formálnej stránke. Myslím, že spomienka na tento časopis by stála za samostatný článok, pretože pre veľa ľudí mojej generácie znamenal otvorené okno do sveta a vôbec do života a kultúry. V jednom z čísel 100+1 bol článok o filme 2001: Vesmírna odysea. Bolo to dakedy v roku 1968 a nie som si istý, či ten film vtedy vôbec bežal v našich kinách. V každom prípade ma však fotografie z Vesmírnej odysey nesmierne zaujali a na ich základe a na základe stručných textových popisiek pod nimi som si domyslel vlastný variant deja. O nejaké to desaťročie som sa dostal k rovnomennému Clarkovmu románu a príbeh výpravy k Jupiteru ma úplne fascinoval. A keď potom raz dávali ten film na rakúskej televízii, bol som z neho úplne hotový. Dodnes som Vesmírnu odyseu vôbec nepochopil, ale to mi nijako neprekáža. Ostatné diela Arthura Clarka boli tiež fajn, ale také úžasné ako prvá Vesmírna odysea (Clarke postupne napísal ešte tri voľné pokračovania) bolo azda už len Stretnutie s Ramom. To prvé – pretože aj po ňom nasledovali pokračovania, ktoré už si tú pôvodnú kvalitu neudržali. S rozsiahlymi vesmírnymi tri- a kvadri- až pentalógiami je to problém, nie každému spisovateľovi sa podarí rozumne nadávkovať napätie i remeselné kvality rovnomerne do všetkých dielov, tak ako sa to podarilo trebárs Frederikovi Pohlovi v rámci jeho slávnej pentalógie Gateway.

V každom prípade však Arthur Clark napísal obrovské množstvo skvelej literatúry, ktorej kvality sa nevzťahujú len na žáner sci-fi. V prvom rade to bola literatúra – sci-fi až potom. Minulý týždeň nás Arthur Clarke opustil.

Minulý týždeň zomrel (vo veku 54 rokov) na krvácanie do mozgu pri operácii britský filmový režisér Anthony Minghella. Je podpísaný pod filmami ako Anglický pacient, Talentovaný pán Ripley či Návrat do Cold Mountain. Zanechal po sebe vdovu a dve deti, z ktorých syn Max je talentovaným hercom.

A do tretice, hudobný svet stratil minulý týždeň výraznú osobnosť Buddyho Milesa. Bol to predovšetkým výrazný bubeník (známy najmä ako spoluhráč Jimiho Hendrixa v krátkodobej skupine Band Of Gypsys, ale aj z vlastných skupín a zo spolupráce s Carlosom Santanom). Nedisponoval obrovskou hráčskou technikou, ale mal nesmierny funkový groove. Kto chce počuť najhypnotickejšie bicie, aké kto kedy nahral, nech si pustí skladbu Still Raining, Still Dreaming z Hendrixovho albumu Electric Ladyland. Miles hrá celú tú skladbu zdanlivo monotónne, bez jediného breaku, no jeho hra je fascinujúca svojím pulzujúcim napätím. Tak hrá len majster. Buddy Miles bol aj výrazným spevákom, v druhej polovici 80. rokov sa dokonca stal stálym spevákom skupiny Santana (pribral si k tomu aj sprievodnú gitaru). Teraz zomrel a mnohým milovníkom hudby bude chýbať. Česť jeho pamiatke.

Bývalý americký prezident Ronald Reagan je natoľko nezabudnuteľnou postavou moderných dejín, že stále o ňom vychádzajú nejaké knihy. Zaspomínajme si trochu na muža, ktorému sa podarilo uštvať sovietsku ríšu zla!

Leonid Brežnev nebol Reaganovým priamym oponentom, tým bol skôr Gorbačov, ale jeho status živej múmie ho predurčuje na to, aby bol symbolom zhubnej sovietskej politiky 60. a 70. rokov.

Spisovateľa Ondřeja Neffa azda netreba nikomu, kto sa nejaký ten piatok pohybuje na nete, predstavovať. Jeho web-zín Neviditeľný pes bol jedným z prvých profesionálne prevádzkovaných internetových magazínov a poslúžil ako vzor niektorým ostatným, existujúcim i neexistujúcim. V uplynulých týždňoch prežíval Neff rodinnú tragédiu, keď za mimoriadne dramatických okolností prišiel o dcéru. Tu je rozhovor s Ondřejom Neffom.

Venujme ešte spomienku predčasne zosnulému českému hercovi Tomášovi Holému a poďme radšej k niečomu pozitívnejšiemu.

Daniela Kolářová bola vždy mojou obľúbenou herečkou, a to od čias nezabudnuteľného českého sitcomu Taká normálna rodinka z prelomu 60. a 70. rokov. Najnovšie sa mi veľmi páčila vo Svěrákovom filme Zálohované fľaše. Prečítajme si rozhovor s Danielou Kolářovou.

Nedávno som si zohnal konečne úplné vydanie knihy Ludvíka Součka Tušenie tieňa a pri tej príležitosti som si spomenul na večné spory romantických diletantov (Souček, Patrovský) so skeptikmi s vedeckým prístupom. Zdá sa, že ani dnes sa na tom nič nezmenilo.

Takmer pri každej návšteve Prahy sa nezabudneme zastaviť na ostrove Kampa, kde sa nachádza dom, v ktorom dlhé roky žil herec a spisovateľ Jan Werich. Neodmysliteľné ideové dvojča Jiřího Voskovca žilo až do smrti v Prahe, zatiaľ čo Voskovec dal prednosť životu v slobode, a tak v roku 1948 emigroval do USA. O tom, ako pokračoval ich vzťah na diaľku, sa dozvedáme z ich korešpondencie.

Vraj Vesmír sa skladá prevažne z akejsi temnej energie. Na to azda netreba byť ani astronómom, to predsa musí byť každému jasné.

A na záver nežný fotopríbeh z blogu mojej obľúbenej blogerky Veroniky Bahnovej.

Váš Oblak v nohaviciach