Kto bol posledný slovenský kat?

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Niektorí ľudia dodnes považujú trest smrti za primeraný spôsob, ako zbaviť spoločnosť nenapraviteľných zločincov. Druhým neodmysliteľným efektom trestu smrti je vraj exemplárny, odstrašujúci účinok. Bolo by to fajn, ale nie je to tak. Trebárs v stredoveku sa trest smrti vykonával verejne, a to nie práve najelegantnejšími metódami (postupné roztrhanie žeravými kliešťami, narazenie na kôl, polámanie údov a ich následné povpletanie do kola, upálenie zaživa, pomalé uvarenie v oleji, rozpáranie brucha a vyňatie vnútorností a podobne), a predsa už vtedy v zástupoch kultúrne uvedomelého publika šantili vreckárske gangy a ostošesť odrezávali mešce divákom fascinovaným zaujímavou reality show. Takže je otázka, či vidina trestu smrti, ktorý by sa vykonával s vylúčením verejnosti v nejakom suteréne Justičáku, by niekoho odradila. Netuším, kto bol posledný slovenský kat pred zrušením trestu smrti (možno dochádzal český odborník), ale našiel som zaujímavý rozhovor s prokurátorom, ktorý viacero nenapraviteľných zločincov na šibenicu poslal a ich popráv sa aj zúčastnil. Zaujímavé čítanie, poviem vám.

Stále sa deje niečo nové a zaujímavé na tomto fascinujúcom svete. Napríklad v španielskych školách sa veľa vecí mení. A to nielen olejový náter na chodbách a na WC.

Bolo by zaujímavé dozvedieť sa, či a ako sme niekedy nejako ovplyvnili život iného človeka. Väčšinou sa to nedozvieme a možno je to tak aj dobre. Moja obľúbená blogerka Veronika Bahnová (podotýkam, že pokiaľ viem, nie je v žiadnom príbuzenskom pomere s bývalým spolupracovníkom inZine Dr. Bahnom) napísala krásny článok o opačnom prípade: ako po rokoch prišla na to, že malé, zdanlivo bezvýznamné semienko, ktoré kedysi len tak nevdojak vytrúsila, sa počas jej neprítomnosti rozrástlo na krásny košatý strom. Musí to byť skvelé, niečo také zažiť, ale zlé nie je ani vedieť takto o tom napísať.

Iný môj obľúbený bloger Juraj Lukáč napísal pekný článok o kúsku šťastia, ktoré chýbalo. Ak vás jeho článok zaujal, skúste venovať pozornosť aj zaujímavému diskusnému fóru.

Myslím si, že poľovníctvo ako záľuba je primitívny prežitok aj u ľudí, ktorí vlastnia rozsiahle lesy a môžu si chodiť poľovať takpovediac „na svoje“. No tzv. ľudové poľovníctvo, keď sa dedinskí inžinieri, remeselníci a zbohatlíci vyhastrošia do nemeckého kroja a idú do verejného chotára vraždiť nevinné zvieratá, mi pripadá úplne choré. Tým rozhodne nemám na mysli profesionálnych lesníkov, horárov a adjunktov! Hovorím o zberbe primitívov, ktorí to majú ako čudácke, zvrátené hobby. Som rád (a trochu aj závidím), že Česi majú prezidenta, ako je Václav Klaus, ktorý poľovníckej lobby jednoznačne dal najavo, čo si o nej myslí, tým, že vetoval zákon, ktorý by umožnil návrat azda najzvrátenejšieho poľovníckeho potešenia, výcviku poľovníckych psov na zajatej živej líške.

Môj obľúbený český publicista Ota Ulč sa na stránkach Neviditeľného psa zamýšľa nad kultúrnymi a mentálnymi odlišnosťami nášho a arabského sveta a v ďalšej časti sa pozastavuje nad jedným z najväčších súdobých paradoxov modernej svetovej politiky, a to nad spojenectvom USA a Saudskej Arábie. 

Aj keď mne osobne viac povie meno Jean Martell ako Karol Martel, ten druhý pre nás urobil oveľa viac. Je len otázka, či to nebolo všetko zbytočné.

Milé dievčatá, berte si za manželov cudzincov, prežijete zaujímavý, dobrodružný a emotívne naplnený život.

Hrozivú súvislosť medzi orálnym sexom a rakovinou by som síce mal prepierať skôr v Intímnej besiedke, ale hádam mi nikto nebude nadávať, ak to dám sem, aby si to prečítali aj tí, pre ktorých sú moje dobromyseľné rady v Besiedke znôškou nezmyslov.

Bude TV Joj bez športu? Mne osobne to je jedno, pretože televíziu už pekných pár rokov vôbec nesledujem, ale na televízny a vôbec akýkoľvek adspektný šport som alergický, takže toto je mi sympatické. Hoci nepoznám ich motiváciu.

Nedávam sem často linky zo zahraničnej tlače (ak nerátame českú), ale občas ma niečo pobaví. Tentoraz ma pobavilo, že čím bezvýznamnejší som tu na Slovensku, tým väčší význam mi mylne prikladajú mimo Slovenska. Je to paradox, ako uviedla šéfredaktorka Akácsová, že všetky veci začnú prichádzať k človeku vo chvíli, keď sa o ne prestane zaujímať a usilovať. V mojom živote sa to tak prejavilo viackrát, počnúc životnou láskou, až po túto dočasnú, takpovediac už posmrtnú popularitu v prostredí kultúry, ktorú som si vždy vážil a mal rád – a tým nemám na mysli len Beatles, Montyho Pythona a 221B Baker Street. V Timesoch (už len ten názov mi zaváňa čímsi tradičným, konzervatívnym a nemenným ako beloba doverských útesov) vyšla až nezaslúžene pozitívna recenzia na moju knihu, ktorá je momentálne na trhu vo Veľkej Británii. Dávam sem tú linku výlučne na žiadosť Elenky Akácsovej. Začínam si pripadať takmer ako nejaký spisovateľ.

A na záver čosi pre milovníkov zabíjačiek a bravčových pochúťok: ako multikulturalizmus zabil prasiatko.

Váš Oblak v nohaviciach