Stiahnite svojmu srdcu trenírky

Samorast, samouk, solitér. Samé prívlastky začínajúce sa na s. No môžeme pokračovať: podľa odporcov stupídny skladateľ slabomyseľných songov. Podľa obdivovateľov satyr sršiaci skutočnou spontánnosťou. To je Jiří Konvrzek, pesničkár, ktorý hudobným kritikom doslova vyrazil dych.

O tom, či sa Konvrzek hodí medzi ostatných čudných folkerov vyšetrovaných v tomto seriáli, som najprv pochyboval. Neprekážal mi jeho excentrický, nie práve civilný spev. Skôr šlo o to, že sa po českej kotline vláči s elektrifikovanou kapelou. A aj to, že sa nevyhýba – božechráň – sólam a zložitejším aranžmánom. Na Konvrzkovom albume s príznačným názvom Nevadí ti? (2005) počujeme mandolínu, violončelo, trúbku, tubu, akordeón. To by ešte šlo. Ale kozí roh, exotický oud a rúry kanalizačného potrubia? Kde je pesničkárska intimita, ak tu hosťuje celý ansámbel? Listovanie bookletom však obavy rozptýlilo – orchester obsluhuje multiinštrumentalista-amatér osobne. Dokonca aj hranatú gitaromandolínu s dvoma krkmi, súčasť konvrzkovského koncertného imidžu, si vraj zostrojil sám. Kolónka do it yourself je teda vybavená. Rodina čudáckych pesničkárov by sotva našla člena, ktorý by bol tejto filozofii oddaný viac.

Konvrzek je tak trochu záhadou. V podozrievavej dobe, keď aj za úprimnou prostotou vidíme self-promotion, je tu zrazu niekto, komu naozaj záleží len na radosti z hrania. Niekto, kto skladá svojrázne, autentické pesničky. Bez predsudkov, akých má často plnú hlavu profesionál, aj bez ambícií plodiacich kalkul, hoci podvedomý. Pesničkár, ktorého ignoruje aj inak bystrozraká Wikipédia, sa – podobne ako pornofolkáč Záviš – vynoril z perestrojkového undergroundu 80. rokov. Takisto ako on však vydal prvú serióznu nahrávku v roku 1998, a to vlastným nákladom. Nasledujúce dve už prichýlilo moravské vydavateľstvo Indies. Ku gitare vraj Konvrzka priviedol kamarát z vojny, Kryštof Eben, k virtuozite sa mladý folker snažil dopracovať na kurzoch Vladimíra Mertu. Nepomohlo. Majster sa zmieril s tým, že bude hrať – podľa vlastných slov – „bez nôt, bez sluchu, bez rytmického cítenia, zato s veľkým nasadením“. Pod svoju záštitu ho zobral Jan Burian, neskôr koncertoval s Václavom Koubkom. Konvrzkove pesničky vzdialene, ale naozaj len vzdialene pripomínajú niektorých jeho kolegov z Indies – Jablkoň, Zlodějov uší, Petra Vášu. Na to všetko však zabudnite a pustite si jeho album. 

Chvíľu je to akýsi divoký verklikársky free jazz, chvíľu zase paródia na country, spievaná v swahilčine. Funky náladu s bezchybnou basovou linkou strieda zvukomalebná kakofónia a prepletajúce sa drevorubačské sóla. Konvrzek sa experimentov nebojí – koniec koncov, vŕzganie má aj v mene. Hlavne aby to bolo sekané, trhané a nepredvídateľné. Ešteže pesničky s názvami takými jednoduchými, že jednoduchšie by bolo už len ich očíslovať, zjednocuje spev. Na Konvrzkovo infantilné zaťahovanie môžete buď zanevrieť, alebo „vyzliecť trenírky svojmu srdcu“ a uznať, že sa k textom hodí, ako sa len dá. Čím je hudba rozmarnejšia, tým sú Konvrzkove verše zovretejšie a vypointovanejšie. Plnokrvné básne.

Na strom lépe vylézti
a dívat se do kraje,
mrsknout ohryzek na zem,
odejít domů,
být blázen.

Ak raz budete potrebovať skladateľa k avantgardnému country muzikálu, prešpikovanému neošúchane jednoduchými metaforami o zmysle života, ktoré možno metaforami ani nie sú, viete, na koho sa máte obrátiť. Kedy hral Jiří Konvrzek, prípadne jeho kapela konVRZek, na Slovensku, som sa nedopátral. Ak ešte nikdy, treba vybaviť nápravu.

Foto: http://www.sweb.cz/konvrzek