Ako vymývať vulgárnosť ňou samou

Predstavte si pajzel. Riadny pajzel dvojcifernej cenovej skupiny. Sledujte svoje pocity. Je to posvätná úcta zmiešaná s vedomím slastnej prenatálnej pohody? Ak áno, tak na Záviša, ďalšieho z čudných českých folkerov, nedáte dopustiť. Pesničkár, básnik a ľudový umelec sa vlastným menom volá Milan Smrčka a pochádza zo Znojma. Prešedivená mánička má na krku päťdesiatku a titul kniežaťa pornofolku.
Náučná vsuvka: pornofolk je žáner založený na vulgárnych, sexuálne explicitných až obscénnych textoch.

Ak Záviša prelustrujete na internete, prvé odkazy povedú na stránky, ktoré sú neoficiálne a navyše neznesiteľne amatérske. O to viac však sršia obdivom k majstrovi. Nalejte si alkohol, zapáľte vonnú tyčinku, odožeňte deti a vstúpte, víta jedna z nich. Je to zvláštne – hoci si voľnomyšlienkar s chrapľavým hlasom na reklamu nepotrpí, v Čechách je epicentrom kultu. Slabosť pre Záviša zaznamenali aj celonárodné orgie menom Zlatý slávik.

Postundergroundový pesničkár s gitarou sa v rebríčku vyšvihol tesne za prvú stovku. Vzhľadom na jeho štartovaciu pozíciu to nie je fiasko. Od roku 1998 až po dnešok má Záviš na svojom konte osem albumov a päť básnických zbierok, no sedem nahrávok si vydal sám. Samozrejme, cestu do éteru má zarúbanú úplne. Známy je prípad rádia, ktoré nabádalo hlasovať za knieža pornofolku v spomenutej ankete. Po rozhorčených reakciách muselo toto vyhlásenie odvolať.

Záviš, samozrejme, najradšej vystupuje v pohostinstvách. Ladením sa nezdržuje a ide rovno na vec. Očití svedkovia opisujú živelné jam sessions s personálom alebo na plech strieskaným harmonikárom.

V čom spočíva Závišov šmrnc? Niekto by povedal, že to, čo je vulgárne, doskáče najďalej. Jasné. Ale vulgárnosť nestačí. Veď pornofolkáčov je v Česku viac. Napríklad hustej Wimpy, autor hitov typu Čaroděj ze země koz, môže o Závišovej popularite iba snívať.

Začnime preto zoširoka: oficiálnu kultúru vždy spútavali normy a predpisy, určujúce hranice medzi prijateľným a neslušným. To, čo vzniklo a čo majú historici potom často ako jediné k dispozícii, je sebaobraz spoločnosti, cenzurovaný a fabulovaný. Vulgárnosť je zrejme dejinnou konštantnou, ale o tom, ako sa nadávalo, súložilo a fetovalo v medzivojnovej ČSR sa od čiernobieleho Vlastu Buriana nedozviem.

Pod prúdom oficiálnosti však buble spontánna ľudová tvorivosť. Závišovo syfilitické blues čerpá práve z bohatstva nazbieraného generáciami predkov. Opilecké odrhovačky, erotický folklór, jazyk mestskej aj dedinskej spodiny. Cukráři, ty debile, naval laskominu/nebo ti vykropím na držku močovinu! Je to okno do sveta, ktorý už takmer vymizol. Sveta, v ktorom krčma nebola kvázi štýlovým sterilným pubom, ale inštitúciou. S vlastnými štamgastmi a kultúrou. Závišove vtipné, starosvetsky rozhegané pesničky s gitarovým alebo dychovkovým sprievodom sú spievané s nefalšovaným zaujatím s protipokryteckým étosom. No a pritom komentujú kocovinu tretieho tisícročia.

Zostáva len poznámka pre tých, ktorí Záviša považujú za poľutovaniahodného primitíva, rodného brata chlapcov z Horkýže slíže a jeho popevky nemôžu vystáť. Odsudzovať knieža pornofolku pre povrchnosť je povrchné. Pomôžem si autoritou. Šesťdesiatsedemročný filmár Karel Vachek, intelektuálny guru českého dokumentu, je Závišom nadšený. Dokonca ho povýšil na leitmotív svojej novej snímky. A keď som s ním raz robil rozhovor, povedal o Závišovi toto: „Ľudia síce počujú vulgárnosti, ale on je vo vnútri dobrý. A učí ich byť dobrými v situácii, keď sú takí, že s nimi bez neslušných slov už nie je reč. To je neuveriteľné a úžasné. Akoby Záviš vymýval vulgárnosť ňou samou.“ Je to tak. V dobe založenej na absurdných neslušnostiach je Záviš, spievajúci o zaprasených záchodkoch a mastných pollitroch, čistejší ako ľalia. Kurvafix!