Čo nového v Paneláku?

Čo nové v Paneláku?

Nič.

Šak to!

A úsmev z tváre mi už v ten deň nezmizol. Ani nie normálny rozhovor, len taký v autobuse odpočutý fragment, a predsa sa mu podarilo postihnúť esenciu. Mohol by som tvrdiť, že na Panelák sa dívam z profesionálnych dôvodov, keď už som ten teoretik popkultúry, alebo že som nevidel viac ako jednu epizódu, aj to len náhodou, ale načo? Na nič, aj tak by sa to skončilo pri tom, že sa dívame všetci, len tu ohŕňame nos a dávame najavo intelektuálnu prevahu.

Takže žiadne vyhováračky.

Panelák sledujem pravidelne, vynechal som nejakých päť, šesť epizód, a pozor, nejdem tu naň kydať, skôr ma zaujíma, či sa na to naozaj ešte ktosi iný díva. Lebo zdá sa mi, že som sám, čo mám aspoň aký-taký prehľad. To, že si nepamätám mená, nie je póza, ktorou sa sofistikovane snažím naznačiť sarkastický rozmer textu, to je fakt, ktorý ma mrzí, lebo ten seniorský manželský pár exherečky a profesora so psom, čo tam vystupuje, by som mohol volať menami, ak by som si ich pamätal, ale keďže si ich nepamätám, musí to byť manželský pár exherečky a profesora so psom. Ten pár mám rád, vyvoláva vo mne emócie, ktoré od seriálu očakávam. Pani s neuveriteľným darom komplikovať veci a so záľubou v bulvári ma rozčuľuje a pána profesora so psom obdivujem, že ju ešte neumlátil nejakou fest hrubou encyklopédiou, obdivuhodný muž, vskutku. Páči sa mi aj, že nikto v tom paneláku nie je robotník, normálne od šiestej do pol tretej kdesi zarezávajúci v automobilke, aj keď taká postava mi tam chýba, lebo som zvedavý, ako by ju tvorcovia vykreslili.

Panelák sa mi totiž zdá výborný, ako alebo zámerné, alebo nezámerné zrkadlo toho, ako televízia chce, aby sme cez jednotlivé ľudské typy a charaktery vnímali svet, ktorý nás obklopuje, jednoducho realitu, povedzme. Neviem, či je to spoločenská objednávka, ale pokojne by mohla byť. Panelák – metafora svetonázoru a konfigurácie ideálneho televízneho diváka, nesamostatného, nekompetentného, dôverčivého a bezradného, jednoducho človeka, ktorý na všetko potrebuje návod, najlepšie s obrázkami. 

Psychologička je fúria, frustrovaná potvora, lebo psychológia je z hľadiska ideálneho televízneho diváka nebezpečná veda – predpokladá totiž, že človek má psyché, teda nejakým spôsobom hĺbku a nie je to len štatistický ukazovateľ, čo stláča peoplemeter. Preto je psychológia nebezpečná, netreba jej veriť, naopak, treba ju neznášať, diváka s dušou nepotrebujeme, potrebujeme diváka, ktorý nakúpi všetko, čo sa objaví v reklamnej prestávke. Psychológia fuj!

Potom je tam gay, ale nie bukvica, ani buzerant, ale normálny homosexuál, lebo homosexuáli sú normálni ľudia ako my a netreba sa ich štítiť, naopak, sú to kamarátski ľudkovia, ktorí koketujú s Parnasom, respektíve so showbiznisom a vždy dokážu správne poradiť. Aký je ich vnútorný život, nás nezaujíma, ani žiadne vnútorné konflikty, nádeje, sny, radosti a strasti, nič také. Homosexuáli žijú medzi nami, treba ich tolerovať, vychádzať s nimi, je dobré, ak sú nám sympatickí, ale pozor, že žijú medzi nami, neznamená, že žijú s nami. Naopak, sú bokom, pozorovatelia, ktorých akoby sa naše veci netýkali. Gay v paneláku býva, prevádzkuje krčmu, vypočuje každého, poradí, ale akoby nebol naozajstnou postavou, len štatistom, ktorý tam je, aby tam bol, ale nie, aby hýbal dejom. To zase nie. Tolerancia juchú!

Pani exherečka má svoje muchy, ale v konečnom dôsledku je fajn a čo je najhlavnejšie, myslí to dobre – ako ten bulvár, bez ktorého nedá ani ranu. Bulvár juchú! Kvízy juchú!

Jej manžel, profesor, to je iný typ, na toho pozor, zdá sa, že hoci intelektuál, elita, trpí predsudkami. Rozhľad a hlboké poznanie ho napríklad nedoviedli k záveru, že gayovia sú fajn, zdá sa, že z pána profesora sa nám vyliahol homofób. Vedenie je dobré do televíznych súťaží, v zapadnutí do kolektívu je skôr na ťarchu. Vzdelanie fuj!

Gynekológ a mama v domácnosti, s dvojičkami a dcérku boli ok, ale nemohli si zasúložiť, tak sa im rodina rozpadá. Keď nefunguje sex, nemôže fungovať vzťah, dokonalá redukcia, prázdna, a preto pohodlná. Tradičná rodina, fungujúca a symbolizujúca všetko staré, konvenčné, konzervatívne, je jednoznačne fuj! Rodina je vôbec fuj, v celom paneláku niet fungujúceho a funkčného manželstva. Fuj! Fuj! Fuj! Trikrát fuj!

A nakoniec sú tu tí dvaja, teda chlapík, čo tam akože koketuje so zločinom, či čo, ten v sivej zóne kriminálneho polosveta, ale inak sympaťák a fasa chalan, veď aj ľudia na hrane sú len ľudia, naši ľudia. Juchú! Vedľa neho ona, hlavná hrdinka, ambiciózna, ale tak zdravo, pragmatická, troška smoliarka, šikovná, slobodná, atraktívna a v končenom dôsledku nekonečne prázdna, ale to nás nezaujíma, nás zaujíma, že rada pomôže, že sa snaží, ale akosi jej to nevychádza. Bezradná ako seriál samotný, nevadí, veď sa nájde, a ak nie, aj tak dobre. Juchú!

Čo Paneláku chýba, obrazne aj doslova, je zmysel, metazápletka, smerovanie. Seriál to však ani nepotrebuje, ako to nepotrebuje ideálny televízny divák. Veď načo, keď stačí pustiť telku a človek sa všetko dôležité dozvie, a keď nedozvie, aspoň nejako zabije čas. Bez zmyslu, ale nenudí sa, a to je hlavné.

Juchú!

Panelák sa mi páči, lebo cezeň a vďaka nemu sa mi zdá, že to s nami nie je také zlé. Sme vonku z paneláka, naozaj nepoznám nikoho iného, kto by to sledoval pravidelne, a to znamená, že takí ešte nie sme. Televízia nás možno raz všetkých dostane a stane sa veľkým blikajúcim bratom, ale ešte nie. Ak nás chce dostať, musí sa snažiť omnoho komplikovanejšie, musí skúšať onakvejšie finty ako Panelák, lebo už síce nie sme najbystrejší, ale ešte sme celkom neosprosteli.

Pre naozaj nezainteresovaných – Panelák je nový slovenský seriál, v ktorom ľudia bývajú v paneláku, ale skôr sa mi to zdá ako taký nový tehlový nájomný dom mestského typu, nie prefabrikovaný sídliskový panelák s bakelitovým jadrom, zvonka jasne odpozorovateľnou štruktúrou jednotlivých panelov a nezreteľnou stopou funkcionalizmu, precízne ukrytou v socialistickom marazme. 

Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [91]