Oslava priemernosti

Na čo Šaňo siahol, to sa Šaňovi podarilo. Kým ja, učeň, som sedel doma a písal mu čitateľský denník, Šaňo-gymnazista chodil na skúšky s kapelou. Hrali slovenskú odpoveď na Jane’s Addiction a celkom im to šlo. Teda Šaňovi to šlo, ostatní spoluhráči v kapele mu nestačili, tak sa začal nudiť. Kým z tej ich formácie mohlo čosi byť, Šaňo presedlal na King Crimson, neskôr na Johna Zorna a ešte neskôr na hudbu, ktorú počúva len tá hŕstka ľudí, čo ju „normálna“ hudba už nemá čím nadchnúť. Potom začal písať vlastnú hudbu, len tak pre seba, pričom noty sa naučil tak, že keď potreboval zapísať, čo počuje, pozrel si nejaké partitúry, niečo si o notách prečítal a jednoducho ich začal ukladať do notovej osnovy v súlade s tým, čo počul. Tak sa Šaňo naučil komponovať. Ak mu to trvalo mesiac, bolo to dlho.

A mňa išlo rozhodiť od jedu.

Keď sme mali sedemnásť, Šaňa nadchli nejaké fotky a naučil sa fotiť. Nie robiť zábery fotoaparátom, ale fotiť. Potom usúdil, že fotografia je mŕtva, tak skúsil maľovať. Šlo mu to, aspoň do tej miery, že veci, ktoré namaľoval, vyzerali naozaj ako veci, ktoré sa rozhodol namaľovať. Iste, školený výtvarník, ktorému som ja tie Šaňove veci podstrčil, mu mojím prostredníctvom vytkol tisíc vecí, ale boli to veci, ktoré vytýka jeden výtvarník druhému. Potom začal písať básničky, aby zbalil babu, o ktorej sme si my ostatní mysleli, že je nezbaliteľná. A zase, nebola to poézia, ktorá by sa dotýkala nebeských výšin, bola to poézia, ktorá mu mala pomôcť dostať sa dotyčnej pod sukne, ale fungovala. Bez gramatických rýmov, bez gýčovitých štylistických figúr o prsiach kúpajúcich sa vo svite mesiaca.

Ak by som bol Papinov hrniec, pískal by som.

Na vysokú školu ma na prvý pokus nevzali, preto som závidel Šaňovi – prvákovi na medicíne – študentský život. Po druhom semestri to nechal, nechcelo sa mu učiť naspamäť nejaké latinské veci či čo. V septembri to skúsil znova, zvolil si matematiku a fyziku, podľa jeho vlastných slov preto, že „a“ ho dovedie k „b“, takže bude stačiť, ak bude na prednáškach naozaj dávať pozor. To už som začal študovať aj ja, takže už som mu nezávidel, len ma nekonečne rozčuľovalo, že kým ja som chodil po brigádach a snažil sa privyrobiť si všetkými druhmi manuálnych prác, Šaňo si otvoril malú ilegálnu živnosť na písanie seminárok a diplomoviek. Žil si kráľovsky, kým sa na to neprišlo a nebolo by sa na to prišlo, ak by človek, obhajujúci diplomovku na tému Tomistická filozofia z hľadiska negatívnej teológie, aspoň matne tušil, o čom tá jeho diplomovka vlastne je. Lenže on, blbec, si to ani neprečítal. Tak ho vyliali, aj autora tej diplomovky, Šaňa, a obaja mohli byť radi, že ututlanie celej veci bolo aj v školskom záujme.

Tretiu vysokú školu Šaňo už neskúšal, chvíľu robil prekladateľa, potom bol pár rokov kdesi v zahraničí, potom podnikal. Dnes žije znova u rodičov, živí ho podpora a nejaké jednorazové kšeftíky a naplno sa venuje svojmu hlavnému koníčku – alkoholizmu. Pije vraj preto, že ľudia ako ja sú na všetkých jeho potenciálnych miestach.

Je ho škoda? Asi áno, Šaňo je môj osobný Will Hunting, dlho sme sa priatelili, teda z mojej strany to určite priateľstvo bolo, živené obdivom, neznášaním, nepochopením, závisťou a vo finále ľútosťou. Z jeho strany neviem, dnes si myslím, že Šaňo ma mal ako hračku, ako také relatívne mysliace zvieratko, ktoré k nemu vzhliada a umára ho, že nech sa snaží, ako chce, nech robí, čo chce, nikdy sa mu nebude môcť rovnať, lebo na to jednoducho nemá. Šaňo bol vo vzťahu ku mne vždy blahosklonný a ja som bol rád, že sa môžem hriať v žiare jeho génia. Lebo som presvedčený, že na Šaňa by to označenie mohlo sedieť.

Génius, človek všetkých talentov, od Boha či od prírody vybavený schopnosťami a nadaním niekoľkonásobne prekračujúcimi všetky štandardy. Len jedna vec mu absolútne chýbala, vlastne dve či tri, ale súvisiace, takže je to jedno – zmysel pre zodpovednosť, akékoľvek ambície a ctižiadosť. S čím Šaňo začal, s tým aj skončil okamžite potom, ako si overil, že to preňho nie je žiadna výzva.

Nikdy sa mu nechcelo chodiť do práce, nikdy nedodržal žiadny termín, nikdy sa naňho nedalo spoľahnúť a nikdy svojho génia neprejavil tak výrazne, že by ľudí okolo seba donútil akceptovať jeho výnimočnosť do tej miery, že by boli ochotní skúšať s ním zas a znova. A najhoršie na tom je, že nás to síce môže mrzieť, ale jemu je to celkom jedno.

Chcel som, aby pre nás písal, aj mi poslal na ukážku text – polotovar, či môže byť. Môže? Jasné, všetkými dvadsiatimi, nádherný, vtipný, ironický, veľmi presný, radosť čítať ho, len skončil na mieste, kde už sa mu ďalej nechcelo pokračovať. Vraj, ak sa mi bude pozdávať, dokončí ho.

Dnes je to rok, čo ho dokončuje, pýtal som sa ho, či ho môžem pustiť v tom stave, v akom je, neprekážalo by to, myslím, lebo je dosť silný na to, aby sme aj koniec oželeli, lenže pustiť mi ho nedovolil, lebo nie je hotový.

Preto som sa rozhodol so Šaňom definitívne skončiť, kála naňho pes. Celý život trpím tým, že mám vyššie ambície a sny, ako sú moje schopnosti. Chcel by som, veľmi chcel, ale moje limity sú príliš úzke. Nikdy nenapíšem naozaj dobrú básničku ani poviedku, nikdy nezahrám hudobnú skladbu a nenamaľujem taký kvet, aby sa na seba podobal. Narodil som sa bez talentu, čo viem, vydrel som v krutých zápasoch s vlastnými limitmi. Zoči-voči Šaňovi som niktoš, úplný nímand, merané tým, čo dokážeme a čoho sme schopní, nemohol by som byť Šaňovi ani súperom, ani konkurenciou.

Z jeho uhla pohľadu som precenený, nemal by som mať nárok na žiadne zo svojich zamestnaní, lebo on by urobil tisíckrát lepšie a kvalitnejšie čokoľvek, čo sa v nich odo mňa žiada. Napriek tomu je on bez práce a ja prácu mám, a to sa mu ťažko chápe, respektíve asi nie ťažko, ale akosi zvnútra tomu nerozumie. Nerozumie, prečo on, vedomý si svojich kvalít, žije s rodičmi, nič nemá, len tú fľašku, a mne, čo som sa ho celý život snažil dobehnúť a nedobehol, sa darí. 

Nuž, Šano, je to preto, že hoci ty by si skutočne všetky tie veci urobil lepšie, ja ich naozaj urobím, nie preto, že musím, ale preto, že chcem. Načas a bez zbytočných rečí.