Slepá cesta evolúcie

Tomáš stál nad Rudovou chladnúcou mŕtvolou a necítil nič. Dokonca ani strašidelný puch, ktorý okolo seba šírila v strede pentagramu hnijúca capia hlava. Smrad tam, samozrejme, bol, len si naň už Tomáš zvykol. S výčitkami svedomia a pochybovaním to bolo iné, na ne sa zvyknúť nedalo. Teraz nič, žiadne výčitky ani pochybnosti, hoci Rudo už zavraždenejší byť nemohol. Tomáš ho zložil, ako si predsavzal, vášnivo, brutálne, so zadosťučinením, tupým špicom dáždnika. Nešlo to ľahko, ale stálo to za to. Ruda jeho posledné chvíle poriadne boleli. Stalo sa to však neskôr, ako sa to malo stať, stalo sa to až potom, čo už vražda nič neznamenala.

Kde a kedy zahynul Tomáš, nie je dôležité, no nespáchal samovraždu.

Boh sa po desiatom zjavení skutočne odporúčal. Nielen ako osoba, ako nadprirodzený chlapík, ktorý sa v zvyčajný deň v ten istý čas objavil v televíznom štúdiu a riekol, čo mal riecť –

Nepožiadaš majetku blížneho svojho, ani ničoho, čo jeho je.

– ale aj ako princíp, ako pojem, ako znak v jazyku nesúci význam. Boh prestal BYŤ a prestal EXISTOVAŤ vo všetkých kategóriách, ktoré sa týkali ľudského videnia, cítenia a chápania sveta. Ak platil jeho atribút, podľa ktorého je večný, nekonečný a tak ďalej, neznamenalo to, že platiť prestal, len už sa nás to ako stvorených nijako netýkalo. Boh jednoducho odteraz nebol.

Boh odišiel, vytratil sa, zmizol nielen ako metafyzická bytosť, ale aj ako morálna autorita, a filozofická, už viac nebol ani psychologickým problémom, ani sociologickým, ani teologickým. Žiadnym. Vedomie Boha sa stratilo, odišlo, zrieklo sa nás. To slovo si ľudia pamätali, ale už nič neznamenalo, na nič neodkazovalo, stratilo všetky kontexty a všetky významy, ktoré tomu slovu kto kedy pripisoval. Slovo Boh stratilo akýkoľvek obsah, ľudia si ho pamätali, ale už nič neznamenalo, nič sa za ním neskrývalo, žiadna abstraktná ani konkrétna predstava, len náhodne spojené hlásky, za ktorými číhalo prázdno. Nihilizmus? Áno, ale zbavený smútku, vzbury, vzdoru i rezignácie.

Ľudia si spočiatku nevšimli žiadnu badateľnú vonkajšiu zmenu, ale pocítil to každý. S Bohom totiž zo sveta zmizlo všetko, čoho Boh mohol byť mierou. Tak ako vieru nahradilo poznanie v momente, keď sa Boh začal zjavovať, jeho odchod, koniec znamenal, že ľudia Boha prestali cítiť. Je jedno, aké to malo meno, ako HO, či TO kto volal, stratilo sa TO, nebolo HO viacej. Ten limit, tá miera vecí, ktorej sa každá normálna ľudská bytosť bála, ale aj sa k nej utiekala, dúfala v ňu, verila, túžila po nej a tak ďalej, to všetko bolo zrazu preč. S Bohom zmizla viera, akákoľvek zastrešená čímkoľvek abstraktným, s vierou zmizla zodpovednosť a to bol koniec. 

Čo sa to vlastne stratilo? Kto sa stratil? Stratil sa princíp, stratil sa zmysel, stratil sa vnútorný hlas, ktorým ľudia mohli merať svoj život. Vedomie dobra a zla, akokoľvek sa nám zdá abstraktné, prestalo s Bohom existovať a prestalo platiť, neexistovalo viac nič správne a nič nesprávne, s Bohom totiž zmizla zo sveta akákoľvek univerzálnosť.

Filozofické dôsledky už nikto nedoriešil, nebol žiadny dôvod ich riešiť, prakticky sa svet a civilizácia zmenili z čohosi kamsi smerujúceho na čosi, čo len je.

Stavba, ktorej základný kameň zrazu zmizol, urobila to jediné, čo mohla. Zrútila sa.

To bola apokalypsa. Žiadni štyria jazdci, žiadne katastrofy, žiadna síra padajúca z nebies, len svet, z ktorého sa stratil zmysel. Ľudia neprestali veriť v dobro a zlo, iba ich prestali merať čímkoľvek iným ako samými sebou. 

Čo to znamenalo v praxi, v bežnom fungovaní? Nič viac, nič menej, len to, že zrazu každý mohol robiť, čo len chcel, čo mu napadlo, bez vedomia dôsledkov a bez vedomia ich znášania. Ani rozum, ani racionalita praktického fungovania Boha nahradiť nedokázali, a tak to šlo všetko do čerta. Nebolo prečo žiť, nebolo prečo dúfať, nebolo prečo báť sa smrti.

Žijeme len raz.

Mestá sa rozpadli prvé, štruktúra ich fungovania nezvládla nasadenie totálnej slobody v rozhodovaní i konaní. S Bohom odišiel strach, akýkoľvek, z čohokoľvek. Kto čo chcel, to si vzal. Rabovačky, znásilňovania, vraždy, hocičo. Ľudia nestratili rozum, len dôvod používať ho, a hoci organizácia vykazovala naďalej známky fungovania, v praxi už to nešlo. Nestíhalo sa. Ak morálny základ vedomia zákonov zrazu prestal platiť, znamenalo to, že sa stratila spoločenská norma a všetci boli zrazu rovnako vinní ako nevinní. Aký je dôvod nezabiť niekoho? Že sa to nepatrí? Ale no tak, ak by slušnosť mohla niekedy fungovať len tak sama od seba, už ani idea Boha, nieto Boh sám by nikdy nemuseli existovať. Dohliadajúco-represívne zložky pochopili, že nemá cenu dúfať v zlepšenie, preto sa popravovalo okamžite na mieste, bez procesov, na základe bezprostrednej skutočnosti. Vyberáš obchod? Dole. Zabil si? Dole. Neprišiel si do práce? Dole. Dole. Dole.

Áno, na svete stále zostali jedinci, ktorí si uvedomovali, že civilizácia môže existovať len pod dohľadom autority, lenže práve títo jedinci zväčša neboli ozbrojení. Preto sa mestá rozpadli prvé.

Civilizácia neprežila, len ostrovčeky, zväčša malé sídla, v ktorých sa ku zbraniam dostali prví tí, ktorí nikdy neverili ani na dobro, ani na spravodlivosť, a ani na toho Boha nie, ale na to, že človeka, ktorý vojde nepozvaný za plot domu, treba zastreliť. Malé miesta ďaleko od ľudí sa bránia ľahšie.  

Potom však už nebolo koho strieľať, pud sebazáchovy sa ukázal ako veľmi preceňovaný. Aby mysliaca bytosť mohla žiť, potrebovala dôvod, ten však zmizol s Bohom.

On a ona, spojení spoločným záujmom ubrániť to malé aspoň do momentu, keď sa nebude môcť brániť samo. Zabezpečiť stravu a miesto, aby bolo kde existovať a potom zabezpečiť to najdôležitejšie – dôvod, prečo také čosi robiť. Ak by nemysleli, šlo by to samo, problém je, že oni myslia. Áno, mali by si vymyslieť Boha, mohol by sa volať trebárs Vub, lenže ako, keď tej kvality už na svete niet?

Nijako, toto je naozaj koniec, bez ohľadu na to, či Boha jesto, alebo nieto, bez neho sa nedá. A Boha niet. 

Koľko to trvalo? Kratšie, akoby ktokoľvek tipoval, dlhšie, akoby si ktokoľvek prial. Ak by Boh mohol žiť v ľuďoch, ten druh by nikdy nevyhynul, žiaľ, táto cesta evolúcie sa ukázala ako slepá.