Smilný mních vodu káže a víno pije

V svete, v ktorom sa zjavuje Boh, strácajú slová význam, uvedomil si ešte stále na smrť unavený a vyčerpaný Tomáš, keď ho pomaly začala opúšťať apatia. Siedme zjavenie odignoroval, už to aj tak bola len očakávaná a predovšetkým predvídateľná televízna show, v ktorej sa ľudia navyše nedozvedeli nič nové, len sa im potvrdilo, čo všetci aj tak vedeli. Kradnúť sa nemá a nesmie, to je norma ako všetky, aj túto možno porušiť, ale bude za to treba niesť následky.

To je celé, také ľahké a jednoduché, a predsa sa to riešilo už tretí deň. Preto Tomášovi napadlo to s tými slovami, chcel nájsť nejaké, ktorým by aspoň pre seba pomenoval dejúce sa procesy, a žiadne nevedel nájsť. Bizarné, čudné, neuveriteľné, absurdné? Nie, nefungovalo už ani jedno a ani to príliš ľudské, ktoré sa v posledných týždňoch tak osvedčilo, už neznamenalo nič.

Možno metafora by pomohla, tá o lodi, čo už hodnú chvíľu naberá vodu, ale na palube sa ešte veselo tancuje, ale Tomáš na metafory veľmi nebol. Chcel čosi urobiť, duša mu pišťala, aby konal, lenže on nevedel čo. Znova pochyboval, pochyboval čoraz intenzívnejšie, o Bohu, o zjaveniach, o sebe a nenachádzal iné východisko ako to, že by sa mal zmárniť.

Nebol sám, veľa ľudí sa zabíjalo, z týždňa na týždeň viac, a nikto po sebe nezanechal list na rozlúčku. Bol to druhý spôsob, ako sa vyrovnať so situáciou, a siahali po ňom ľudia, ktorí nedokázali sami pred sebou predstierať, že sa nič zásadné nedeje. Boli medzi nimi veriaci i neveriaci a všetci odchádzali vlastnou rukou preto, že medzi tým už nebol rozdiel. Prv ich životom dávala zmysel permanentná morálna neistota, nevyhnutnosť zvažovať každé životné rozhodnutie. S Bohom na svete sa tento zmysel stratil, všetko bolo jasné, a to zbavilo ich životy ceny. Tak sa zabíjali.

Druhá skupina, prežívajúci, upreli svoje pohľady k jediným autoritám, ktoré poznali – k médiám, do telky, do novín, na internet. Všade sa riešilo to isté, hľadali sa modely, ako môže svet fungovať aj s Bohom. Dodržiavať desatoro, samozrejme, trestať nedodržiavanie, a predovšetkým vymedziť, čo presne jednotlivé prikázania znamenajú a na čo sa vzťahujú. To bol najväčší problém: milióny individuálnych svedomí hľadali medzi sebou kompromis. Je krádež, keď vezmem vec, ktorá nikomu nepatrí? Nie je krádežou už samo vlastnenie nejakej veci? Je krádež aj nadsadená cena v obchode? Ak áno, kto je v tom prípade zlodej?

Tomáš vstal od telky, odišiel do kuchyne, zo zásuvky vzal britvu, palcom pohladil ostrie. V očiach mal čosi ako nádej. Ono to predsa len bude asi najlepšie. Šmik, šmik a je koniec.

Rudo sa, naopak, náramne bavil, posledné dva týždne chodil už len nahý, klial, obžieral sa, masturboval kdekoľvek a kedykoľvek to naňho prišlo, zapáral do Tomáša pri každej príležitosti, opľúval ho a pil, koľko vládal. Keď prestal vládať, spadol, vyspal sa na mieste dopadu, potom vstal a znova pil. Ak by mal prístup k drogám, fetoval by, ale drogy sa v svete po zjaveniach zohnať nedali. Kto nejaké mal, nechal si ich pre seba.

Rudo akoby sa smial Bohu do tváre, keď kázal, pôsobil ako stredoveké stelesnenie kompromisu, v ktorom smilný mních vodu káže a víno pije.

Prišiel do kuchyne, nie za Tomášom, len sa vymočiť do umývadla, ale keď si ho všimol s britvou, ponúkol sa mu, že ho podreže, pokojne aj dvakrát, aj tak už to zvažoval. Tomáš bez poďakovania odmietol a smutne sa usmial v spomienke na časy, keď Ruda pokladal alebo za proroka, alebo za nového mesiáša.

Rudo už nespĺňal predstavy ani o jednom, naopak. Tomášovi napadlo, že toto môže byť riešenie. Popretie, odmietnutie, vzbura. Proti Rudovým kázňam, proti Bohu, proti zjaveniam. Čo ak nie nasledovať Ruda je jeho poslaním, ale zastaviť ho?

Pokiaľ Tomáš vedel, Boh sa zjavoval vždy v rovnakom čase, vždy v ten istý deň, ale vždy až po Rudovom výstupe. No, nech je to akokoľvek, Rudo najbližšie nevystúpi.

A nevystúpil, nech sa snažil, ako chcel, Rudo sa ani nerozviazal, ani si nestrhol pásku z pusy. Tomáš mu hľadel do očí a videl v nich šialenstvo. Rudo sa snažil, nie že nie, mykal so sebou, hádzal sa, chrčal, ale Tomášove uzly nepovolili, a keď už to vyzeralo tak, že Ruda od prorockého pretlaku roztrhne, ovalil ho a bol pokoj.

Boh sa napriek tomu v zvyčajný čas zjavil, znova v telke, aj keď sledovanosť už bola mizerná a povedal, čo od neho všetci čakali:

Nepreriekneš krivého svedectva proti blížnemu svojmu.

Už minule malo zjavenie precíznu televíznu dramaturgiu, dnes sa situácia opakovala. Päť minút pred dvanástou odznela celkom nová znelka celkom novej show – God Talks. Servilný moderátor privítal divákov, naznačil, o čo pôjde a predstavil dnešných hostí. Pozvanie do štúdia prijala fakt veľká hviezda, hneď dvaja duchovní – čarodejník z Haiti a kazateľ Svedkov Jehovových, a po jednom filozofovi, sociológovi a psychológovi, nech sú odborníci pekne pokope. Každý jeden z nich sa kratučko predstavil a s úderom dvanástej sa všetci postavili. Boh prišiel, riekol, čo mal riecť, usmial sa a posadil medzi nich.  

Vypukla diskusia, dnes omnoho menej opatrná ako minule.

Minule sa totiž dramaturgovia ešte trocha báli, predsa len, nevedeli, čo od Boha očakávať, hoci už im bolo jasné, že veľa toho nenavraví. To s tým duchovným vyskúšali už pred týždňom a keď fanatického imáma-dobrovoľníka nespacifikoval sám Boh, ale musela to urobiť štúdiová ochranka, došlo im, že v štúdiu je bezpečne, od Boha nehrozí iná hrozba, ako že fakt príde.

Ak by v štúdiu Boh preukázateľne nesedel, nikomu by neprekážalo, že tam nie je, diskusia bola dlhá, nudná a nič sa v nej nevyriešilo, len to, že asi naozaj najpraktickejšie je nesvedčiť krivo o svojich blížnych, pričom nie je jasné, kto je naozaj blížny a čo znamená krivo svedčiť.

Ľudia sa ešte stále na show dívali, ale už sa nezdráhali prepnúť.

Aj Tomáš sa díval, len jemu prepnúť ani na um nezišlo. Uprene sa díval na Boha, v telke vyzeral menej autenticky, ako keď tam s ním bol naživo, ale bol to stále on. Všemohúci. Nezdalo sa, že je nesvoj, hoci to Tomáš po Rudovom zviazaní troška očakával. Zdalo sa však iné: čím viac sa Tomáš sústredene díval do Božej tváre, tým si bol istejší, že Boh sa náramne baví, zvonka na sebe nedá nič znať, ale vo vnútri sa priam zadúša od rehotu.

Pokračovanie o týždeň