Priveľa metafyziky na jeden mesiac

Štyrikrát by malo stačiť. Štyrikrát musí stačiť, musí, aby ľuďom došlo, že viera v náboženskom slova zmysle sa skončila.

Nahradila ju empirická skúsenosť. Ak by sme zjavenia hneď aj popreli, nemôžeme poprieť ľudskú skúsenosť s jej priamym dosahom. Priestor na pochybovanie po tom všetkom prestal existovať, nie pre strohé fakty, ale pre pocity, ktoré tie fakty prinášali.

Počet obetí dávno presiahol čísla hodné zmienok o individuálnych tragédiách, z mŕtvych sa stala štatistika, v svojej anonymite milosrdná. Príbehy jednotlivcov prestali kohokoľvek zaujímať, v svete so zjavujúcim sa Bohom mal každý zrazu svoj vlastný príbeh, so svojimi mŕtvymi, so svojimi stratami a trápeniami, ale aj s osvietením, po ktorom sa empirická skúsenosť stala poznaním čohosi hlbšieho.

Boh nielenže existuje a necháva sa vidieť, ale konečne prišla možnosť naozaj ho poznať. Jeho úmysel, jeho zámery, koncept stvorenia, jednoducho všetko. Otázky, na ktoré nemožno odpovedať, nahradili otázky, na ktoré odpoveď nepoznáme.   

Ktosi sa nabúral do celosvetovej televíznej siete, ktosi, koho zámer síce zostáva tajomstvom, ale je jasné, že tento jedinec, či skôr táto skupina jedincov, sa pokúša priživiť na opakujúcich sa metafyzických úkazoch minulých týždňov. Tak posledné zjavenie skúšali ospravedlňovať všetci tí, ktorí sa vzpierali novému veku, už nie veku rozumu, ale veku poznania.

Stále ich bolo dosť, možno aj väčšina, lenže ich hlas slabol. Odpovede rozumu možno sú pohodlnejšie, ale vzhľadom na to, čo sa dialo, stali sa nebezpečnými. Celkom konkrétne nebezpečnými, lebo spoliehať sa na rozum vo svete, v ktorom sa zjavuje Boh, ukázalo sa krajne nepraktické. A tak sa ľudia, celkom paradoxne k vzniknutej situácii, začali správať racionálne.

Davy sa prestali zhromažďovať a robiť veci, ktoré sú davom vlastné. Neušliapavali sa, nedláždili ulice a námestia emóciami, neskrývali sa v mase pred svojimi vlastnými besmi. Akoby im došlo, že toto už prestáva byť hra bez následkov a skrývanie sa nič nerieši. S Bohom sa každý musí vyrovnať osve.

Nejako podobne to cítil aj Tomáš, nevodilo sa mu najlepšie v dňoch medzi štvrtým a piatim zjavením, ba naopak, aj vzhľadom na okolnosti sa mal vyslovene zle. Návšteva dopadla katastrofálne. Tomáš naďalej trval na tom, že rodičov si ctí, ale viac čakať nemôžu. Začalo sa to fajn, zmierením, končilo sa márnym presviedčaním, že Rudo nie je jeho priateľ, on sám nie je gay, a nie, nedal sa preto k policajtom, ani Magdu a deti preto neopustil.

Toľko Tomášov menší problém a menší dôvod, prečo sa cítil zle, väčší bol, že kvôli Rudovi strelil do človeka, aj ho trafil a ten človek spadol a vyzeral mŕtvo. Vracali sa z návštevy, z hlúčika tmoliacich sa indivíduí vyrútila sa im v ústrety žena, vyzerala nebezpečne, hystericky jačala „to je on, to je on!“, oháňala sa kabelkou, hrýzla, škriabala. Rudo len tak stál, Tomáš ju od neho prvýkrát odtrhol, aj druhýkrát a potom vystrelil. V normálne dni katastrofa, v tieto dni katastrofa s ideovým presahom, navyše bizarná, lebo v Tomášovi posilnila presvedčenie, s ktorým sa v mysli pohrával odvtedy, odkedy mu Rudo vysvetľoval, ako z neho idú tie vety.

Rudo je alebo prorok, alebo nový mesiáš a on, Tomáš, je alebo prvý svedok, alebo prvý apoštol.

V starom svete predstava hodná blázna, v novom bežný jav, tuctový príbeh človeka, ktorý si potrebuje objektívne sa zjavujúceho Boha zosobniť, nájsť si svoje miesto vo vzťahu k Nemu, lebo máločo je také osobné ako Boh.

Tomáš už poznal desatoro, vedel, čo bude nasledovať, preto sa bál, že zabil a ľutoval. Bolo to pokorné a ľudské. Tomáš však nebol blázon, nie blázon podľa kritérií starého sveta, a v novom svete tie kategórie nič neznamenali, preto kdesi v mysli, na hranici vedomia a podvedomia, vnímal tú udalosť, streľbu aj tak, že to môže byť Rudov test.

Ježiš konal zázraky určite, vzkriesil Lazara, menil vodu na víno, aj krv, chodil po vode, liečil, uzdravoval. Či konal zázraky aj Ján, to Tomáš nevedel, ale myslel si, že mohol, veď aj Ježiša pokrstil, aj prorokoval. Tak prečo by nemohol urobiť zázrak?

Rudo alebo nevie, kto je, alebo nechce povedať. Dá sa to zistiť aj inak? Tomáš najprv skúšal vymámiť nejaké informácie priamo, slovne, ale Rudo veľa rečí nenarobil, tak prišli na rad skúšky maskované za náhody.

Pokus s chodením po vode nevyšiel. Rudo šiel ku dnu ako ľahší kus a keby bolo vo fontáne viac vody, aj by sa utopil. Pokus s liečiteľstvom nevyšiel tiež, naopak, rana na Tomášovom chrbte vyzerala v zrkadle čoraz hrozivejšie, zapálila sa a možno bude aj hnisať. Rudo sa jej dotkol niekoľkokrát, najprv keď rukami zastavoval krvácanie, potom keď ju zalepoval leukoplastom a potom vždy, keď ju skúšal vyčistiť. Nehojila sa.

Najsmutnejšie dopadol pokus s premenou hocičoho na víno, respektíve vody na čokoľvek. Tomáš síce Ruda nepoznal dlho a detailne už vôbec nie, ale vedel, že na tejto premene by Rudo mohol mať aj čisto osobný a zištný záujem. Nič, ani kvapka, už aj tak ťažké dni stali sa bez alkoholu ešte ťažšími.

Streľba v istom zmysle zavŕšila proces Rudových nevedomých metafyzických skúšok, pričom výsledok bol veľmi diskutabilný a nezávisel od ničoho, len od Tomášovho rozhodnutia.

Padol výstrel, padla dotyčná, Tomáš videl, čo videl a ušiel. Nie ďaleko, nie nadlho, ale stačilo to, aby stihol pochopiť, čo vykonal. Porušil prikázanie, ktoré ešte len odznie, previnil sa skôr, než prišlo varovanie, vzoprel sa Božej vôli prv, ako bola vyslovená. Vzbúril sa, hoci nechtiac. Áno, Boh s ním musí mať plán, práve s ním, všetko ukazuje tým smerom, všetko, nič nie je náhoda. Veci, čo sa teraz dejú, dejú sa, aby Tomáš precitol, aby uveril, aby sa vložil do rúk Božiemu úmyslu a prijal ho za svoj bez toho, aby mu rozumel. Rudo je kľúč, Ruda treba chrániť, držať sa ho, on je Božím prostredníkom, ktorý nás má pripraviť na to, čo prichádza. Preto tie proroctvá, a všetky vyplnené ešte v deň, keď odzneli.

Keď sa Tomáš vrátil na miesto incidentu, tela už nebolo, len Rudo tam sedel a čakal. Zdvihol sa, uvidiac Tomáša, a pobrali sa domov, Rudo k telke, Tomáš po prvýkrát s víziou, čo treba urobiť.

Zapísal všetko, na čo si dokázal spomenúť a v deň zjavenia už čakal pripravený zachytiť každé Rudovo slovo.   

Boh život dal, Bohu teda náleží.

Preto rečiem vám, bezbožníkom, držte sa piateho prikázania, ako ho ten, koho oplan filozof zabil, svojim vyvoleným riekol.

Lebo ak nie, Bohu sa priečite, jeho vinicu striháte, stvorenie popierate. Akt dokonanej vraždy zaťaží navždy dušu smrteľným hriechom z najťažších. A nikdy už nebude ako prv, preliata krv navždy zostane na vašich rukách, a to je veru priveľký údel na človeka.

Z Tomášovho hľadiska už bolo jedno, ako samo zjavenie prebehlo, len pre úplnosť, prebehlo rovnako ako to druhé, celkom ten istý výstup, len Božie slovo teraz odznelo toto:

Nezabiješ!

Nikto už nevládal panikáriť, priveľa metafyziky na jeden mesiac. Ľudia uvideli, začuli a vrátili sa do azylov vlastných myslí.

Tomáš nie. Tomáš už si chystal otázky nabudúce. Vedel, čo príde a tentoraz to nechcel nechať len tak. Tomu aktuálnemu „nezabiješ“ rozumel úplne, tomu budúcemu vôbec.

Pokračovanie o týždeň