Cudzoložstvo? Mužský problém!

Takže dobrovoľný odchod? Samovražda? Prečo nie. Peklo? To je dobrý argument. Ak je peklo také definitívne a také skutočné ako Boh, nebudú to žarty, a čo je horšie, nebudú to žarty naveky. Kotly s vriacim olejom, rozžeravené železá, permanentná agónia fyzickej bolesti. Môže si na niečo také človek zvyknúť?

Sotva.

Na druhej strane, nie je táto istota prijateľnejšia ako zostať tu a žiť? Hmmm, a dá sa vôbec žiť s vedomím Boha, ktorý už nie je len abstraktnou kvalitou, ale celkom konkrétne sa týždeň čo týždeň zjavuje, navyše v televíznej šou? 

Čím dlhšie Tomáš nad samovraždou premýšľal, tým sa mu tá predstava viac páčila. Najhoršia je bezmocnosť a samovražda je konkrétny spôsob, ako niečo urobiť. Ak by pred polrokom Tomášovi niekto povedal, že na svete sa zjaví Boh a od toho momentu už sa ľudia nebudú môcť vyhovárať na akékoľvek metafyzické nejasnosti, vysmial by sa mu.

Bolo to úžasné: s Bohom na svete stratili zmysel akékoľvek morálne dilemy. Ľudia si síce naďalej mohli klamať do vrecka, ale už ich to neospravedlňovalo ani v ich vlastných očiach. Žiaľ, práve toto na zjaveniach ľuďom aj najviac prekážalo – uvedomenie si, že slobodná vôľa síce vedie k rozhodnutiam, ale už vopred je jasné, ktoré z nich je dobré a ktoré zlé.

Áno, so všetkými pravidlami sa dalo polemizovať, dali sa zľahčovať a nebrať vážne, faktom však je, že boli jediným možným návodom k ľudskej spoločnosti, v ktorej je stále menej trpiacich a ublížených. Kráľovstvo nebeské na Zemi bolo cieľom a prikázania boli cestou bez ohľadu na to, či Boh jestvuje, alebo nie. Veď on nám pravidlá zjavil, aby sme dokázali fungovať aj bez neho a vzájomne by sme sa tu nepožrali, nepozabíjali, nevrátili späť na stromy.

Tomáša vydesilo, čo videl pri ôsmom zjavení. Vydesil ho Boh, ktorý sa nekonečne baví, lebo to znamenalo, že to vzdáva, že sám pred sebou priznáva, že sme sa mu nepodarili, že jeho zámer nevyšiel. Tieto zjavenia, to je rozlúčka. Odíde, nechá nás tak, samým sebe napospas, bez Boha, konkrétneho či fiktívneho, bez strachu z trestu, bez dúfania v odmenu.

Že ľudia konali tak nezmyselne, tak absurdne, mu bolo najlepším dôkazom.

Áno, zabijem sa, zabijem sa, kým tu ešte Boh je, nech môžem aspoň dúfať v odpustenie, vypointoval Tomáš svoje úvahy. Avšak skôr, ako sa odovzdám peklu sám, skúsim si otvoriť cestu k spáse, pôjdem a ponúknem ľuďom, že za nich urobím to, čoho sa oni boja tak ako ja. Pre peklo. Vražda s požehnaním má k samovražde blízko, ale nemožno ich zamieňať.

Tak sa z Tomáša stal prvý sériový vrah, ktorého skutočným motívom boli eschatologické úvahy opreté o morálnu teológiu.

Ako začať? Má si podať inzerát, alebo chodiť od domu k domu a ponúkať svoje služby?

Uvidíme, Rudo každopádne bude prvý, ktorého si Tomáš naozaj vychutná, už sa aj tak nedá zniesť, najnovšie sa dal na týranie zvierat, teda nie priamo na týranie, krvavé obety to volal. Porcioval mačky, psy, holuby, potieral sa ich krvou, kreslil ňou pentagramy, skúšal veštiť z vnútorností, občas zjedol kusisko surového psieho alebo mačacieho mäsa a predstieral extatické vytrženie. V nedeľu pred deviatym zjavením zmizol, vrátil sa v utorok a pritiahol do Tomášovho už aj tak zdevastovaného bytu capa.

Tomáš sa vrátil z novej práce, unavený, ale spokojný. Na rukách, obrazne i doslova, mal krv ľudí, ktorí jeho ponuku prijali. Zabije ich, aby sa nemuseli zabiť sami.

Svet vonku už v žiadnom prípade nefungoval normálne, skaza postupovala napriek zotrvačnosti, s ktorou ľudská civilizácia skúšala predstierať, že až na zjavujúceho sa Boha všetko funguje normálne a svet sa vracia do starých koľají.

Nevrátil sa, už sa nikdy nevráti, ale to je jedno. Tomáš vedel svoje. Ak by sa mal starý poriadok vrátiť, nemusel by riešiť veľmi bolestné objednávky často celých rodín a po týždni už by sa oňho určite začali zaujímať štruktúry, ktoré v starom svete podobným aktivitám bránili.  

Dramaturgovia aktuálnej God Talks riešili iné problémy: malo sa pertraktovať cudzoložstvo, respektíve túžba po ňom, a špeciálne mužské iniciatívy, ktorých býva dôsledkom, takže očakávali vysokú sledovanosť a chceli sa náležite pripraviť. Na Boha sa spoliehať veľmi nemohli, o šou sa bude musieť postarať niekto iný.

Kto?

Sexuológ samozrejme, ten v prvom rade, lebo muži vraj od prirodzenosti túžia inseminovať zástupy. Potom rozvodový právnik, nech sa nezabúda, k čomu žiadanie manželky blížneho svojho vedie. Tretia bude feministka, už preto, že o nepožiadaní manžela blížnej svojej nikde nepadla ani zmienka. Štvrté miesto dramaturgovia prihrali duchovnému, vlastne duchovnej, evanjelickej farárke, odborníčke na rodinu, nech tam má Boh ešte niekoho, a piate miesto chceli obsadiť niekým konkrétnym, najlepšie slávnym a cudzoložníkom, no narazili na problém. Nevedeli žiadneho nájsť. Niežeby ich nebolo, len nik o žiadaní manželky blížneho svojho do telky nechcel hovoriť s Bohom po boku. Preto na piate miesto zasadol cudzoložník anonymný, v konečnom dôsledku chudák. Chcel svetu vykričať krivdu, čo sa mu stala, keď ho manželka svojím nezáujmom dohnala nie k požiadaniu manželky blížneho svojho, ale priamo k jej obrábaniu.

Aby šou mohla vypuknúť, musel sa zjaviť Boh. Stalo sa. S úderom poludnia sa zhmotnil v štúdiu a skôr, ako stihol dopovedať:

Nepožiadaš manželku blížneho svojho!

už sa slova chytil ohrdnutý muž, aby svetu oznámil, že on by sa po manželke niekoho iného jakživ ani len nepozrel, ak by akurát tá jeho žena nebola nekonečná mrcha potvorská a nedohnala ho k tomu.

Potom skúsili povedať všetci všetko naraz – sexuológ, že aký tam bol problém, farárka, že nevera nie je riešenie, feministka, že je hovädo, len rozvodový právnik mlčal a zrejme práve preto dal moderátor potom, ako klaksónom z tiráka ovládol situáciu v štúdiu, slovo práve jemu.

Právnik vyšiel s tézou, ktorú od neho nikto nečakal. Nie preto, že sa v konečnom dôsledku ukázala ako triezva a rozumná, ale preto, že sa nehodila do úst človeka živiaceho sa rozvodmi.

Ak majú manželia zdravý vzťah postavený na vzájomnej láske, k nevere dôjsť jednoducho nemôže. Ak vzťah ochorie a k nevere dôjde, vždy sa to začína mužovou chybou, preto je prikázanie postavené takto.

Feministku porazilo na pravú stranu, len trocha, takže zostala a chcela pokračovať, sexuológ obrátil v zhrození oči k nebu, potom sa zbadal a obrátil ich napravo, kde sedel Boh, cudzoložník vykríkol „blbosť“ a chytil sa za hlavu a farárka sa na právnika prekvapene usmiala a pokývala na znamenie súhlasu.

Nech to už dopadlo akokoľvek, právnik svojím výrokom definoval rozmer diskusie a ak sa do nej ešte niekedy zapojil, vždy tak, aby posilnil kontext vedúci k samotnému zneniu prikázania: Nepožiadaš manželku blížneho svojho.

Tam sa totiž skrýval problém, o ktorý šlo. Cudzoložstvo je len jeho dôsledkom, samo nie je dôležité, je iba vyústením patológie, ktorá sa vo vzťahu objavila skôr. Ženy sú fascinujúce, krásne, sú zmyslom, dávajú životu pointu, či už deťmi, či samotnou svojou existenciou. Ak sa ľudia milujú, niet v láske žiadneho limitu. Ak sa limit objaví, niekde sa stala chyba a muž je v svojej prirodzenosti vždy ten, kto má jednoducho k racionálnemu riešeniu problému bližšie, lebo to dôležité sa mu deje inak, v inej mozgovej hemisfére.

Je nemysliteľné, aby menil svoje rozhodnutie, v ktorom sa kvôli jednej žene zriekol ostatných. Ak už rozhodnutie urobil, muselo byť dôsledkom nielen vrúcneho citu, ale aj čisto racionálnej úvahy. Stojí mi táto žena za to, aby som prekonal každé možné budúce sexuálne volanie, nech je akokoľvek silné a prirodzené? Ak nad odpoveďou čo len na chvíľku zaváha, ukazuje nielen svoju nezrelosť a slabosť, ale i nedostatok rešpektu k iným mužom, po ktorých manželkách je potenciálne pripravený túžiť, ba čo viac: túžbu naplniť, lebo k tomu to cel

Tomáš Zlatoústy  viac od autora »
Vaše reakcie [27]