A čo je to vlastne smilstvo?

Každé zo zjavení bolo definitívne, piate urobilo výkričník tam, kde už ho nebolo treba robiť. Ľudia konečne vzali na vedomie nové ontologické fakty a otvorili sa celkom novej situácii, ktorá sa im za daných okolností zdala jediná možná.

Bude sa komunikovať.

Keď sa prvýkrát zjavil, a zjavil sa zas a zas, čosi asi chce a čo chce, je vzhľadom na prikázania viac-menej jasné. Ľudia majú veriť a nespochybňovať, majú si nájsť čas a zastaviť sa, aby sa im život nestal len povinnosťou, ale aj sviatkom, majú ctiť rodičov a nemajú sa zabíjať.

Takto nejako piatim prikázaniam porozumeli všetci a aj keď sa nimi všetci neriadili, lebo slobodná vôľa ako určujúci princíp stvorenia fungovala naďalej, sotvakto mohol tvrdiť, že sa slobodne rozhodol na základe nedorozumenia. Veď čomu sa dá na obyčajnom nezabiješ nerozumieť?

Iné to malo byť tentoraz, iné, ak šlo o smilstvo. Veď čo to znamená – nezosmilníš? Pamätá si to ešte niekto, vie to niekto?

Nik, ani Tomáš nie, ten Tomáš, ktorý sa minule rozhodol, že jeho prostriedkom a kľúčom k Božím zjaveniam je Rudo a všetok čas odvtedy trávil premýšľaním o smilstve. Nerozumel tomu slovu, tušil, čo znamená, a hádam aj cítil, ale v žiadnom prípade si nebol istý.

O niektorých veciach sa nebolo treba sporiť, smilstvo je určite sex vo všetkých podobách okrem jednej, ktorú už praktikoval málokto. Fyzické spojenie muža a ženy, vykonané bez záľuby, s jediným cieľom – splodiť potomka. Inak mu to nevychádzalo, ale rozum mu jednoducho nedovolil také niečo prijať.

Naozaj je to so smilstvom také jednoduché? Nie je za tým nič viac, žiadne výnimky?

Že nie, naznačila už Rudova aktuálna kázeň v deň zjavenia: 

Dokonalí v stvorení, nedokonalí, malí v živote bez pravdy, ku ktorému najväčší a najkrajší dar Hospodinov, slobodná vôľa, od diabla spohodlnených vás doviedla, konáte všetko, aby ste sa do pekla dostali, od Neho odvrátili. V špine a bahne medzi sebou i sami váľate sa, oplzlo chrám tela spotvorujete, ako tie prasce, čo vo vlastných výkaloch žijú.

Preto rečiem vám bezbožníkom, držte sa šiesteho prikázania, ako ho ten, kto je mierou všetkých vašich vecí, Otec na nebesiach, aj vám zjavil.

Žiadostivosť vás zachvátila, zbujneli ste, samohany sa neštítite, ani ničoho, čo rozkoše smrteľného tela na úkor nesmrteľnej duše spôsobuje. Obcujete pre obcovanie, v hriechu, zozadu, spredu, od boku, všakovako. V zvrátených chúťkach neštítite sa ničoho, ako neviestky babylonské odhaľujete sa, všetko prirodzené popierate, čistotu hľadáte v špine neresti, pre žiadostivosť nízku zbavujete telo ochlpenia, čo má zostať skryté, vystavujete na obdiv. Chlipnosť vás zbavila rozumu i všetkého dobrého vo vás, len preto dokážete s deťmi líhať, i so zvieratami, dokonca s mŕtvymi a sami už neviete, kde je hranica. Normálnym a prirodzeným jedno nazývate a druhé už nie, vedzte však, že v smilstve niet rozdielu. Beriete si, čo vás zraňuje a ničí, beriete bez opýtania. A dávate bez pravidiel aj tomu, kto nežiada. Pravidlá potrebujete, lebo len voči nim dar a požehnanie slobodnej vôle v celej jeho veľkosti pochopiť dokážete.

Je koniec, toto ľudia nikdy nevezmú, pomyslel si Tomáš, keď Rudo skončil.

Ťažko hovoriť o racionalite, o rozume, keď sa zjavuje Boh. Napriek tomu šieste zjavenie pôsobilo dosiaľ najbizarnejšie, najviac sa priečilo ľudskému chápaniu sveta starého i sveta nového. Všetky zjavenia si totiž až doteraz zachovávali dekórum tajomstva. Kto chcel a cítil potrebu, stále si ich aspoň sám pre seba dokázal spochybniť. Neveriť ukazovalo sa síce nepraktické, ale dalo sa. Oproti šiestemu zjaveniu však prestávala fungovať aj táto barlička už i tak chatrnej ľudskej psychiky.

Šieste zjavenie vyzeralo ako zlý vtip, ako nepodarok, ako nevydarená šou, ktorú by neodobril žiadny televízny producent. Šieste zjavenie totiž bolo jednoducho absurdné. Absurdné práve preto, že ako dosiaľ jediné pôsobilo celkom uveriteľne, obyčajne, a preto banálne. Čakalo sa, to hej, avšak určite sa nečakalo takto. Boh aj po šiestykrát dokázal prekvapiť.  

Veď aby sa zjavil v televíznej šou? Kde sme?

A predsa, v ten deň na poludnie rozsvietili sa všetky televízne obrazovky. Nie abstraktným záberom čohosi, čo by evokovalo Božiu prítomnosť, ale obyčajnou televíznou znelkou. The Tonight Show with Jay Leno.

Nie, nič nepuklo a vesmír sa nerozpadol ako zhmotnený paradox, len prekvapený Leno akoby sa na okamih stal obrazom celého ľudstva. Omdlel. 

Boh vošiel do záberu, kývol hlavou a riekol svoju repliku:

Nezosmilníš.

Sadol si, čakal a s ním celý svet. Aj Tomáš čakal, ako jediný z ľudí tušil, čo príde, preto zatvoril oči.

Lebo do neznáma sa inak ako so zavretými očami vykročiť nedá. 

Tomáš sa rozhliadol po štúdiu, sadol si vedľa Boha, pozrel mu do mlčiacej tváre, zatváril sa ako idiot, s ospravedlňujúcim úsmevom vstal a šiel kriesiť Lena.

Jay, Jay, facka, Jay, preberte sa! A Leno sa prebral.

Najprv sa vám musím ospravedlniť, Jay, že ste tu a vôbec, že tu je toto všetko, že nás ľudia vidia, sa prieči základnému princípu stvorenia, slobodnej vôli, hovoril Tomáš. Preto kto chce, pokojne nech vypne telku, už by to malo ísť. A vy Jay, chcete pokračovať z vlastne vôle? Vybrali ste sa sám, to rozhodnutie ste urobili vy, nepýtajte sa ma, ako to viem, lebo neviem, sám som na tom tak isto, ale stále to platí? Budete pokračovať? Chcete si podať Boha?

Leno kývol. Nie preto, že čelil najväčšej žurnalistickej výzve svojho života, ani pre totálnu sledovanosť nie, ale pre obyčajné ľudské rozhodnutie, ktoré urobil v deň prvého zjavenia. Tak ako on a tak ako Tomáš, rozhodli sa v ten deň milióny a možno miliardy ľudí.

Ak by to všetko bola pravda, rád by som s ním pokecal, pomyslel si v ten deň Leno.      

Metafyziky bolo dosť, tam sedí, aha, ukázal Tomáš Božím smerom. Jay, prosím, mohli by ste zavolať ľuďom zo štábu a každému, koho treba na živé vysielanie? Išlo by to aj takto, no neviem ako vy, ale ja som z toho všetkého celý nesvoj.

Niektorí ľudia svoje prvotné rozhodnutie prehodnotili, iní nie. Každopádne, ak sa zjavenie začalo ako čisto iracionálna záležitosť, prebiehalo a končilo sa v súlade s ľudským chodom vecí. Fakt, že v štúdiu sedel Boh, na tom nič nemenil, len sledovanosť bola obrovská.

Mám tomu rozumieť tak, že hovoriť budete vy? - spýtal sa Leno Tomáša, keď Boh na žiadnu z jeho otázok nereagoval inak ako láskavým úsmevom.

Áno, ale tiež neviem presne, o čo ide. Pozrite, pýtajte sa, na čo potrebujete, hovoriť budem ja, ak hlúpo, vždy ma môže trafiť bleskom. Ale mal by tu sedieť, kým bude treba. Ako morálna autorita a nie som Jeho hlas, alebo také čosi, hovorím za seba, len v súlade s tým, čo by asi hovoril on, či ako. Len sa držte témy, ak sa bude dať.

Takže nezosmilníš, hej?

Áno.

A čo s tým?

Prepáčte, Jay, ale toto je vaša otázka ohľadom smilstva?

Asi áno, stále som trocha v šoku, vy prepáčte, mne je to viac-menej jasné, smilstvo je vlastne útok na chrám tela, nie? Keď smilníme, zbavujeme sa ľudskej dôstojnosti, a to je problém, tak?

Tak. Môžeme skončiť?

Preboha, nie, povedal Leno a potom sa zľakol a povedal pardon, len potrebujem zopár sekúnd, kým si to dám dokopy, čo keby sme zatiaľ dali slovo divákom?

Nech sa páči.        

Pokračovanie o týždeň   

Tomáš Zlatoústy  viac od autora »
Vaše reakcie [13]