Všetci za jedného, jeden pre všetkých

Keď sme prvý deň prišli do školy, ešte v sprievode našich mám, zoradili nás učiteľky do tried podľa častí obce, kde sme bývali. Tak sme sa do jednej triedy dostali decká z Tehelne, Kolónie a Majera, do inej decká zo Slovinca a Grby a do ďalšej z Dediny, Kaštieľa a Vŕšku. Bolo to fajn, všetci sme sa medzi sebou už dávno poznali, začalo sa to dobre.

Keď prišli prvé povinnosti, prvé nácviky guľôčok, čiarok, oblúkov a bičíkov podľa knihy Živá abeceda, neskôr čítanie a písanie celých slov a viet podľa šlabikára a podobné veci, boli sme takmer všetci na tom rovnako. Už v tom prvom ročníku sa však z našej triedy vydelilo niekoľko menej úspešných žiakov a žiačok, ktorých sme pred prázdninami vcelku s ľahostajnou mysľou nechali za sebou. Prepadli a opakovali ročník a nám až tak veľmi nechýbali, pretože to neboli decká z našej partie, čo sme sa spolu hrávali. Ani ich rodičia nepatrili medzi kamarátov alebo známych našich rodičov.

V druhom ročníku však akosi stratil dych jeden z nás: Janko Štujber. Býval kúsok od nás, jeho otec robil paliča pri tehliarskej peci a jeho mama varila v závodnej kuchyni. Kým prvú triedu absolvoval s vypätím svojich i rodičovských síl a s odretými ušami, v druhej triede mu to už evidentne nešlo. Nielenže bolo isté, že polročné vysvedčenie bude plné pätiek, ale po návšteve školského psychológa mu hrozilo, že ho presunú do osobitnej školy.

Hej, Janko Štujber bol trochu pomalší, čítanie i písanie mu šli podstatne horšie ako iným a ani v počtoch nebol veľký šampión, ale bol to dobrý chalan s veľkou fantáziou a dobre sa nám s ním hrávalo, bol pohybovo neobyčajne nadaný, ovládal všetky športy lepšie ako my a navyše ho otec nadchol pre chovateľstvo, takže doma choval králiky, holuby, hrdličky a sliepky – a nie nejaké obyčajné, ale súťažné! Takže sme radi chodili k nim, pretože nám ukazoval všelijaké zvieratá.

Rozhodli sme sa, že nedopustíme, aby Janko Štujber skončil v pomocnej škole. Proti nám stála partia Kolóniárov, ktorí jeho odchod vítali a všemožne podporovali. Závideli mu zvieratá, závideli mu, že s nimi chodí na výstavy a že občas donesie do školy ukázať nejakú medailu.

A tak sme sa v našej triede rozdelili na tých, čo zastávali postoj „spolu sme prišli, spolu aj odídeme“, a na tých, čo tvrdili „keď na to nemá, nech ide preč“. Znie to možno neuveriteľne, ale v rámci kolektívu druhákov normálne vznikli štruktúry ako v dospelej spoločnosti: na jednej strane abstraktní humanisti a vyznávači pozitívnej diskriminácie, na druhej strane akísi protofašisti vyznávajúci prísny a chladnokrvný prirodzený výber. Tí druhí dokonca aj chodili v akýchsi rovnošatách tvorených čiernymi teplákmi a teplákovými bundami, mali všelijaké čudné pozdravy a tajomné rituály a ich vodcom bol vždy nakrátko ostrihaný Jarko P., syn lampasáka od miestnych pohraničníkov, koktavý, no nesmierne silný chlapec. A s touto Čiernou gardou, ako sa nazvali, sme sa dokonca aj párkrát pobili, podobne ako sa dnes tlčú anarchisti so skinheadmi. A asi najviac sa s nimi nenávidela babská banda, ktorá sa zasa volala Dcéry smrti. Boli to čistokrvné a úplne originálne predchodkyne hnutia Riot Grrlz, ale o tom možno inokedy.

Naši náckovia by už najradšej toho Janka Štujbera videli v pomocnej škole, pretože bol pre nich menejcenný. A my, decká z Tehelne, sme sa im jednomyseľne rozhodli postaviť, a tak sme ho podporili. Vymyslela to agilná a na svoj vtedajší vek organizačne vyspelá spolužiačka Jana M. (dodnes je to ona, kto iniciuje stretávky zo ZDŠ, jediné, na ktoré chodievam), že musíme začať Janka Štujbera doučovať, aby si zlepšil známky a aby ho nepreradili do osobitnej školy. Aj sme začali. Poctivo sme sa striedali a učitelia i naši rodičia to kvitovali s istým obdivom, Jankovi rodičia navyše s nenápadnou vďačnosťou. Veru, málokedy sa decká v tomto veku zmôžu na čin, ako bol tento; na takýto zúfalý pokus zachrániť spolužiaka. Lenže boli sme len deti. Odhodlanie nám dlho nevydržalo. Napokon, Janko Štujber nám to svojím prístupom nijako neuľahčoval. Nezačal sa zázračne zlepšovať, ako sme verili pod vplyvom idealistických predstáv. Skôr naopak: práve pri týchto doučovacích sedeniach sme si ešte viac ako v škole postupne uvedomili, aký je nesústredený, nechápavý a v pravom zmysle slova dutý. Navyše, jemu samému očividne nedochádzalo, čo mu hrozí.

„Tak keď jemu na tom nezáleží, prečo by malo tebe?“ spýtal sa ma jedného dňa dedo, keď som sa mu posťažoval, aký mám s Jankom kríž. Postupne sme nad ním všetci zlomili palicu, takže na konci školského roka ho potichu a bez väčšieho vzruchu presunuli od nás do pomocnej školy. A ukázalo sa, že sa tam oveľa lepšie cíti, pretože nemá ten tlak nad sebou. Mohol sa oveľa viac venovať svojim zvieratám, pretože v pomocnej škole nemali toľko vyučovacích hodín a ani toľko úloh a učenia.

A my, ohrdnutí záchrancovia, ktorí do Janka vložili toľko nádeje, sme sa začali cítiť zneuznaní a osraní, pretože Janko nám neprejavoval žiadnu vďačnosť za to, že sme ho chceli zachrániť a že sme mu venovali toľko času a energie. Naopak, bolo na ňom na sto krokov vidieť, aký je spokojný a šťastný tam, kde je. A my do školy, zo školy, domáce úlohy, učiť sa, krúžky, nezmysly – a stále dookola. A on? Našiel si tam nových kamarátov, ktorí chodili k nemu domov obdivovať jeho zvieratá. K chovu králikov, sliepok, holubov a hrdličiek si časom ešte pribral včelárstvo a aj s tým sa mu darilo.

Toľko šťastia a spokojnosti sa už jednoducho nedalo zniesť. Takže sme si raz cestou zo školy naňho počíhali a zmlátili ho ako hada. Tu máš, reku! Za to všetko!

Foto: Branislav Štěpánek