BB puding a príbeh o podnikaní

Slovo podnikateľ je v slovenčine výraz, ktorý nemá celkom neutrálny význam. Nie je iba obyčajným nositeľom vecnej informácie. Kdesi v pozadí je i jemný štylistický nádych evokujúci človeka vo fialovom saku, navštevujúceho erotické podniky, utrácajúceho nehorázne peniaze za luxusné hlúposti a najmä je tu asociácia na človeka nečestného, podvádzajúceho, primitívneho, človeka bez zábran, bez cti a morálky. Má to, samozrejme, istý racionálny základ. Celá jedna vrstva podnikateľov tu vznikla vďaka divokej privatizácii, vďaka možnosti ukradnúť, podviesť, vybaviť si kšeftík cez politické konexie. A tak sa slovo podnikateľ znehodnotilo. Asociuje sa nám s rôznymi majskými, fruniovcami, mojsejovcami...

Nedávno sa mi dostala do rúk kniha Spomienky na Piešťany. Ľudovít Winter, ktorý vybudoval kúpele Piešťany, napísal svoje spomienky ako 97-ročný pán. Žil vtedy už zabudnutý, ponížený, živoriaci z hanebne nízkeho dôchodku, ktorý mu vymerali komunisti. O jeho neuveriteľný podnikateľský príbeh vtedy ani nemal nikto záujem. Dnes je to vzrušujúce čítanie a podnikanie z neho vystupuje ako činnosť výsostne tvorivá, vizionárska, založená na dodržiavaní záväzkov a sľubov.

Pre neinformovaných stručný historický exkurz: podnikateľ Alexander Winter si v roku 1889 prenajal od rodiny Erdödyovcov piešťanské kúpele. Vtedy ich tvoril starý hotel, jedna krčma s tanečnou sálou a kúpeľný dom s drevenými kaďami. Žiadna veľká sláva. Rodina Winterovcov za pár rokov vybudovala reprezentatívne kúpeľné mesto s luxusnými hotelmi, nemocnicou pre chudobných, divadlom, múzeom, golfovým ihriskom, tenisovými kurtmi, unikátnym promenádnym mostom, parkami, kúpeľnými domami i dláždenými ulicami a zregulovaným Váhom.

Alexandrov syn Ľudovít sa celého piešťanského projektu musel pre otcovu chorobu ujať správcovstva Piešťan už ako dvadsaťročný. Winterovci pritom nemali žiadny veľký kapitál, všetko budovali z pôžičiek a ich najväčším kapitálom bol podnikateľský duch. Dokázali banky i súkromných investorov presvedčiť, že majú víziu a schopnosť naplniť ju.

Taký úspech kole oči. Navyše Winterovci boli Maďari a  Židia. Cez vojnu o kúpele prišli, získal ich slovenský štát. Ľudovít Winter sa štyri roky skrýval, napokon predsa skončil v Terezíne. Prežil a po návrate – vo svojich 75 rokoch – opäť začal podnikať. Jeden z projektov, ktorý stihol rozbehnúť, bola výroba detskej výživy. Jedným z produktov, ktorý začal vyrábať, bol BB puding. Ten, ktorý si dodnes kupujeme ako tradičnú slovenskú značku. Po februári 1948 komunisti obrali Ľudovíta Wintera o všetok zvyšný majetok a vymerali mu dôchodok 250 korún.

Leitmotívom Winterových spomienok však nie je nariekanie. Je to správa o podnikaní – ako o vášni, tvorivosti a schopnosti veriť svojmu projektu, ale i odvahe primerane riskovať. Podnikanie ako šanca urobiť niečo dobré pre štát, pre verejné blaho, pre mesto, pre chudobných, a prirodzene, aj pre seba a svoju rodinu.

Kedy bude podnikanie u nás opäť takéto? Ak sa to raz stane, potom budeme musieť vymyslieť pre takto podnikajúcich ľudí iné, dôstojnejšie slovo.

Idem si urobiť BB puding a budem o tom novom slove už teraz rozmýšľať.