Lahodné koláče vdovy Lovettovej

Sweeney Todd je ako Moulin Rouge, zdanlivo nepredstaviteľný zlepenec proti sebe stojacich motívov a tém, s čudnou hudbou navrch, ktorý však, akoby prekvapivo, nakoniec predsa len funguje. Pritom neexistuje žiadny dôvod, prečo by fungovať nemal.

Podrezáva sa a spieva, z pomletých ľudských tiel sa pečú vynikajúce mäsové koláčiky, ľudia počúvajú len to, čo chcú počuť, mstia sa a ľúbia a nič na tom nie je ani skutočne šokujúce, ani naozaj kontroverzné, pokiaľ sa na to díva divák s otvorenou mysľou, bez predsudkov, zbavený dôvery v zaručene fungujúce recepčné modely.

Môže to byť tak dva-tri roky, čo v Hollywoode vznikol film Producenti, remake úspešného muzikálu a ešte predtým iného filmu toho mena. Nie je to podarený remake a zaslúžil si, aby ho nikto nevidel, nikto mu nevenoval pozornosť, hoci jeho príbeh je bizarný najnádhernejším spôsobom. Celý sa totiž krúti okolo vzniku muzikálu o Hitlerovi, ktorý má byť zaručeným prepadákom, avšak stane sa z neho neočakávaný hit a producenti, ktorí rátali s jeho neúspechom, vyjdú na psí tridsiatok.

Kým boli Producenti len filmom, bez muzikálu a bez remaku toho filmu, boli podobní Sweeneymu Toddovi, respektíve sú mu podobní doteraz, nielen bizarnosťou, ale aj tým, ako často sa z nich citovalo, parafrázovalo, odkazovalo sa na nich. V seriáloch, filmoch, v show, iných muzikáloch, kdekoľvek, bez toho, aby odkazujúci, citujúci, parafrázujúci čo i len zapochybovali o tom, že niekomu z divákov kontext môže chýbať, lebo jednoducho nepozná pôvodný zdroj.

Máme šťastie, že u nás ani Producenti, ani Sweeney Todd nie sú v tejto pozícii, nevieme o nich nič, neráta sa s tým, že ich budeme poznať. Ich neúspešnosť a nekvalita a úspešnosť a kvalita takto totiž nemôže byť meraná tým, či už látku vopred poznáme, alebo nie, stoja sami za seba, nemajú sa na koho ani na čo odvolať, jednoducho zaberú, alebo nie. Producenti nezabrali, nemali prečo, bez kontextov v nich ničoho niet, dobre im tak a dosť už o nich.

Sweeney Todd je onakvejší, Sweeney Todd obstojí aj sám za seba – taký som mala pocit, keď som odchádzala z projekcie, nadšená a natešená a so mnou aj drvivá väčšina ostatných divákov, ktorí neprišli do kina na filmovú adaptáciu slávneho broadwayského muzikálu, ale na nový film Tima Burtona s Johnym Deppom v hlavnej úlohe.

Masový vrah romantickým hrdinom? Veď také niečo musí fungovať, keď navyše spieva a má tvár Johnyho Deppa. Strieborná čepeľ ligotavej britvy hladučko podreže krk od ucha k uchu, vytryskne gejzír červenej a načisto výtvarnej krvi, holič dupne na pedál, kreslo sa prevráti a telo skĺzne do pivnice, kde už čaká Helena Bonham-Caterová na novú dávku základnej suroviny do svojich vychytených mäsových koláčov. Môže niečo také niekoho nechať chladným? Nie, prvýkrát sa možno aj zľakneme a znechutíme, ale ak sa to stane znova, už všetci vieme, že to nie je naozaj, len akože, a spontánne rozburácame kinosálu uvoľňujúcim smiechom.     

Sweeney Todd prišiel do našich kín ako film menšinového diváka, kúsok pre fajnšmekrov, ktorí si zvyknú vyberať. Pravdepodobne sa tak stalo preto, že ako blockbuster, ako komerčný hit už zlyhal a stihol prepadnúť na celej čiare. Nie u nás, ale tam, kde Sweeneyho Todda mali poznať a mali sa z neho tešiť. Že sa netešili, asi znamená, že do kina na blockbustre chodia iní diváci ako do divadla na muzikály.

Možno je to škoda, aspoň mňa veľmi teší predstava, ako sa u nás na Sweeneyho Todda hrnú pukancožrúti, bezduchí konzumenti mainstreamu, ktorí očakávajú od filmu všetko, len to najpodstatnejšie nie. Že ich prekvapí, že im ponúkne celkom novú skúsenosť, nie ďalšiu prefabrikovanú predžutú banalitu. 

Tim Burton už má svojich divákov, tí budú spokojní automaticky, v snímke nájdu všetko to, prečo si Burtona vybrali. Krásu, výtvarnú krásu, nie ľúbivosť, čierna s červenou ladia, ale stále je to aspoň troška znepokojujúca a extravagantná kombinácia, expresívne až divadelné herectvo veľkých gest a póz, romantizovanú dekadenciu, v ktorej sa hrôza stretáva s iróniou a rodí sa groteskno. Pre nich je Sweeny Todd jasná voľba a im vôbec nebude prekážať, že aj keď je Sweeney Todd muzikálom, pohodlných a na prvé počutie ľubozvučných melódií v ňom niet.

Len neviem, či ich je dosť, preto by som bola veľmi rada, ak by na film šli všetci, čo majú radi troška iné filmy a neboja sa. Nie toho, že sa im film nebude páčiť, ale toho, že sa im páčiť bude, aj keď sa v ňom prelievajú litre krvi, praktizuje kolektívny kanibalizmus, hoci nevedomý, a znie v ňom hudba, ktorá ani zďaleka nepripomína nič, čo sa hralo na Novej scéne za posledných sedemnásť rokov. Lebo o ničom z toho Sweeney Todd nie je, je o láske, ako všetky dobré príbehy.

Ak na Sweeneyho Todda pôjdete, a choďte, všetci, neuzatvorte sa pred ním pre hudbu, naopak, že je iná, možno až radikálne iná ako tá, ktorá sa u nás celkom laicky s muzikálmi zvykne spájať, neznamená, že je horšia, naopak.

A pre tú naozajstnú menšinu: v žiadnom prípade to nie je Hindemith, Webern, Varese, Schönberg či Cage, ale z hľadiska hudobného výrazu to má k nim bližšie ako čokoľvek kedykoľvek z tejto strany malo.           

Sweeney Todd: Čertovský holič z Fleet Street, Sweeney Todd: The Demon Barber of Fleet Street. USA – Veľká Británia 2007, kino, 116 min.

Réžia: Tim Burton
Scenár: John Logan podľa muzikálu Stephena Sondheima, Hugha Wheelera a Christophera Bonda
Kamera: Dariusz Wolski
Hudba: Stephen Sondheim
Hrajú: Johny Depp – Sweeney Todd, Helena Bonham Carterová – vdova Lovettová, Alan Rickman – sudca Turpin, Sacha Baron Cohen – Adolfo Pirelli, Timothy Spall – Bamford  
Oficiálna stránka filmu: http://www.sweeneytoddmovie.com/