Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Vilma Choteková | 24.7.2007 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Svěrákovci, ktorých si radšej nepamätajte

Blank

Svěrákovčina, všeobecne vrúcne prijatá, nekonfliktná, múdra, o malých ľuďoch riešiacich veľké veci. Pekný český film od zohraného tandemu, komerčne veľmi úspešný, páči sa ľudu i kritikom. Aby to bolo dokonalé, aj zopár neprajníkov sa nájde, čo brýzgajú a nemajú pre film pekného slova.

Choďte sa na Vratné lahve pozrieť, takmer isto budete spokojní. Príbeh smilného penzistu, čo mu je ešte príliš skoro len tak doma posedávať, dôchodok poberať a na telku čumieť, príbeh človeka, ktorý ešte nechce skončiť, lebo aj jeseň života môže byť pekná, hoci svet vôkol sa mení a nič nie je ako prv. Pekné obrázky a hladké vety, dialógy, na ktorých sa dá zasmiať, ale aj niečo znamenajú, herecké výkony hodné najlepších tradícií českej a československej kinematografie, scenár, pod ktorým je podpísaný jeden z najväčších českých žijúcich klasikov, a réžia, za ktorú je zodpovedný najlepší súčasný český režisér. Malý veľký film, udalosť roka. Choďte sa pozrieť, bude sa vám páčiť.

 

Ak nie, ak vás Vratné lahve nedostanú, tak sa vráťte, nech môžeme spoločne prebrať, kde sa stala chyba, a ak sa aj nestala, tak prečo sa nám ten film nepáčil. Lebo nemusí to byť intelektuálna póza, nemusí sa človek vzoprieť svojmu naturelu v snahe vyvarovať sa všetkého, na čo masy letia, čo sa masám páči, môže to byť aj tak, že Svěrákovci sa spreneverili všetkým a všetkému a najviac sami sebe, alebo aj tak, že jeden ako druhý, obaja sú precenení a trocha šlendriáni. 

Už si nepamätám, čo to bolo za prieskum, ale ktosi kdesi v Čechách sa po premiére filmu Kameňák III pýtal nadšených návštevníkov kín na iné filmy, ktoré režíroval Zdeněk Troška. Fajn nápad, lebo odpovede boli prinajmenšom pozoruhodné. Vesnička, Na samote u lesa, Postřižiny, Vrchní prchni, Rozmarné léto, a dokonca Obecná škola, to všetko tam odznelo, to všetko divák nadšený Kameňákom tri považoval za Troškove filmy. A nie jeden. No dobre, a čo to znamená? Že tá hranica, z jednej strany taká zreteľná, nemusí byť z druhej strany vôbec viditeľná.

Aká hranica? Nuž tá, ktorá nám bráni hodiť Slnká, sená a ešte čosi do jednej škatule s Vesničkou. Ale človeku v kine to môže byť jedno, on sa zasmeje a v zásade mu je jedno, či bol svedkom čohosi hlbšieho, čo ho chce kamsi povzniesť, čosi ťažko vypovedateľné mu naznačiť, a či sa len stal obeťou chladného kalkulu s tým najnižším, čo v ňom je. No dobre, a čo s tým majú Vratné lahve? Všetko, len sú omnoho zákernejšie, balansujú na hranici a miesto, kde sa nakoniec ocitnú, ani nie je ich vecou, ale vecou ich diváka. Sú také, aké ich kto uvidí.

Ja som ich videla zlé, falošné a klamúce. Zlé preto, že neveru, hoci nedokonanú, pokladajú za čosi, čo nehrá vo vzťahu dvoch ľudí úlohu, falošné preto, že ako obeť predstavujú hrdinu, ktorého obeťami sú všetci ostatní, a klamúce preto, že žiadny šesťdesiatpäťročný junák na tom v tomto veku nie je tak zle, aby položil plastovú kanvicu na plynový sporák. Gag to nie je zlý, do Kameňáku, ale vo filme od tvorcov Obecnej školy nemá čo hľadať. 

Ak ste videli dokument Jana Svěráka o svojom otcovi Zdeňkovi, láskyplne nazvaný Tatínek, budete v obraze troška viac, ale nemalo by byť na prekážku, ak aj nie. Vratné lahve ako film nemali nikdy vzniknúť. Na prvej verzii scenára sa otec so synom rozišli, autorsky a trochu aj osobne a celý projekt šiel k ladu. Potom sa čosi stalo, otec Zdeněk ustúpil synkovi, Vratné lahve prepísal, tie vznikli a teraz žnú úspechy. Výborne, ak by Svěrák mladší nepotreboval lekcie z pokory. Voči otcovi i voči sebe samému. Lebo starý Svěrák sa neprepisuje, starému Svěrákovi sa načúva a veci sa robia tak, ako chce on. Lenže Jan si povedal, že nie, že on veru obyčajné filmy robiť nebude, on chce robiť hlbšie kiná, ktoré by zároveň zostali diváckymi. Ale to nejde.

Čo je pre filmy Svěráka mladšieho typické? Sú nádherné, nádherné vizuálne, až potom významovo. Vidieť to už na Druhej vesmírnej odysei, viac na Ropákoch, najviac na Obecnej škole, Akumulátore 1 a Jízde. Pôžitok dívať sa, dielo režisérskeho majstra, ktoré sa nemožno naučiť, lebo na také čosi treba talent. Jan ho má, obrovský, len málo filmových režisérov hovorí jazykom filmu tak prirodzene ako on, z českých režisérov nikto a tých svetových nebude viac ako dvadsať. Ak by Jan odišiel do Hollywoodu, robiť fakt veľké filmy, svetová kinematografia už by bola bohatšia o pár klenotov. Lenže Jan nie, jemu obrázky a príbehy nestačia, och chce robiť múdra. Ale nejde to, naznačil to už Tmavomodrý svět a Vratné lahve to potvrdili.

 

Je Kolja gýč? Samozrejme. A prekáža to niekomu? Sotva, lebo film je vynikajúci, nie ako príbeh decka, ktoré nechá vlastná mater cudziemu človeku, ale ako film. Ako sled obrazov a scén, ktoré sú samy osebe krásne, spolu dokonalé. Že ten absurdný príbeh nakoniec zožerieme komplet, aj s hudobníkom živoriacim v podkrovnom byte, ktorý je snom každého interiérového dizajnéra, za to môže Janovo režisérske majstrovstvo. Pravdepodobné tam nie je nič, len sa tomu dá veriť, lebo je to tak výborne spravené. Lenže v Tmavomodrom svete už Janovi tento jeho dar nestačil, už mu to bolo málo, chcel viac, chcel výpoveď. Výsledkom je vizuálne atraktívna nuda.

A teraz prišiel s komorným filmom, ktorý už vôbec nemá byť o obrázkoch, len o výpovedi. To však Svěrák mladší robiť nevie, a keby bol len o trošilinku menším režisérom dychberúcich obrázkov, došlo by to aj divákom. Takto mu to ešte zožrali, ale obávam sa, že naposledy.

V jednom z prvých rozhovorov, ktoré Jan Svěrák poskytol po premiére svojho debutu – Obecnej školy – sa tento režisérsky génius vyznal z lásky k Ridleymu Scottovi. Rozprával o dokonalosti Blade Runnera a o tom, ako veľmi by chcel robiť podobne silné filmy, v ktorých sa z dokonalej formy liahne nikým nečakaná hĺbka, hoci spočiatku to vyzerá na prázdnu exhibíciu.

Je smutné, že dnes skončil tak, že jeho programovo hlboké filmy nie sú prázdne len preto, že disponujú dokonalou formou. Smutný obrat, vôbec nie k lepšiemu.                   

Vratné lahve, Česko 2007, kino, 100 min.

Réžia: Jan Svěrák
Scenár: Zdeněk Svěrák
Kamera: Vladimír Smutný
Hudba: Ondřej Soukup
Hrajú: Zdeněk Svěrák – Josef Tkaloun, Daniela Kolářová – Eliška Tkalounová, Tatiana Vilhelmová – Helenka, Jiří Macháček – Landa, Pavel Landovský – Řezáč, Jan Budař – Úlisný, Nela Boudová – Ptáčková, Miroslav Táborský – Šubrt
Oficiálna stránka filmu: http://www.vratnelahve.cz/



Vilma Choteková  viac od autora »
Vaše reakcie [42]
:: Súvisiace reklamné odkazy