Pseudologia phantastica

Už na základnej škole som sa rozhodol, podľa vzoru mojich obľúbených životopisných kníh o slávnych maliaroch, napísať román o živote Augusta Renoira – jedného z najslávnejších impresionistov. S väčšou či menšou intenzitou som na knihe pracoval niekoľko rokov a mal som azda aj dvesto strán rukopisu, keď som si jedného dňa, v akejsi minúte naozajstného vnímania uvedomil, že to celé je vlastne hlúposť, a že nemá zmysel silou-mocou písať román o maliarovi, o ktorom aj tak dokopy nič neviem.

Bolo mi jasné, že treba písať o čomsi inom, hmatateľnejšom, o niečom, čo sa viac dotýka môjho vlastného života. Lenže ako? Čokoľvek som napísal o tom, čím som každý deň žil, pripadalo mi to zúfalo banálne a bez pôvabu. S Dušanom Taragelom sme aj nejaké pokusy podnikli, boli to také krátke poviedky s prekvapivými pointami v štýle Raya Bradburyho či Roalda Dahla, lenže zasadené do prostredia socialistickej dediny či Bratislavy to akosi nefungovalo. Trochu lepšie dopadli naše spoločné i sólové pokusy o paródie, či skôr pastiše klasikov slovenskej realistickej prózy a socialistického realizmu, ale ani tam sme veľmi nevedeli, ako s tým pohnúť ďalej, ako to posunúť kamsi od nezáväznej hravosti a žartovania určeného pre zopár spriaznených duší k čomusi pevnejšiemu a všeobecne zrozumiteľnému.

Vo chvíli, keď sme netušili, ako z toho von, prišla nám na pomoc hudba. Založili sme s kamarátmi hudobnú skupinu – a, ach, opäť tie vysoké ambície! Hrať obyčajný bigbít sa nám málilo, taká hudba by nás ani nebavila, takže sme poškuľovali po funku, jazze a fusion. Lenže naše hráčske schopnosti boli akurát tak kdesi na úrovni toho bigbítu – a aj keď sme každý na svoj nástroj priam fanaticky cvičili, k majstrovstvu našich muzikantských idolov sme mali nesmierne ďaleko. Čo sa však týkalo vyjadrenia nášho pocitu zo života, tam nám to vyhovovalo:

Tak som vám prišiel k nám do bufetu
a uvidel tam prekrásnu tetu
tá teta mala kozy ako z neba
kvôli nej zjedol by som aj tonu chleba.

No ja však vravím iba: Teta dajte mi
na tanier desať deka salámy.

A podobne. A k takémuto priamočiaro punkovému textu hudba ako od Princa.

Vychodil som základnú školu a začal som študovať na gymnáziu. To ma však zúfalo nebavilo, takže som tak dlho blicoval a flákal sa po bratislavských krčmách, až ma zo školy vyhodili. Začal som pracovať v slovnaftárskej kyslikárni ako strojník. Práca v kyslikárni nebola veľmi náročná, ale aj tak sa tam vyžadoval dobrý zdravotný a najmä psychický stav. Predsa len, bola to riziková prevádzka a čistý kyslík, s ktorým sa tam manipulovalo, sa považuje za pomerne nebezpečný plyn. Preto každý, kto tam pracoval, musel navštíviť závodné zdravotné stredisko a dať sa vyšetriť psychiatrom. A tak prišiel rad aj na mňa.

V ambulancii ma privítala mladá psychiatrička, sympatická a modrooká. Nepopierala, že ide o rýdzu formalitu, ale keď už som tam bol, povypytovala sa na všeličo, čí mám priateľku (mal som), či dobre spávam (spával som), či mi vyhovuje práca na zmeny (vyhovovala), či mám nejaké záľuby (mal som). A že reku aké. Nuž, tak som sa rozvyprával. O kapele, o bubnoch, o tom, že aj osem hodín denne cvičím základnú techniku, že sme vyhrali obvodné kolo súťaže rockových skupín a postúpili sme do mestského, že rád čítam, že som kedysi písal prózu, ale nejako som so svojím písaním nebol spokojný, avšak mám v šuplíku rozpísaný taký román o hotelovom kuričovi, ktorý by sa za normálnych politických pomerov mohol stať bestsellerom, aj som reku maľoval, ale nedostal som sa ďalej ako ku kopírovaniu slávnych maliarov, najlepšie mi šiel Modigliani, Miró, Chagall, Picasso, Arp a Braque... A podobne.

Mladá doktorka prikyvovala s porozumením v belasých očiach, potom ma požiadala, aby som si na chvíľu sadol vonku, kým spíše výsledok vyšetrenia do zdravotnej karty. Zaujímalo ma len, či som schopný práce v kyslikárni, uistila ma, že áno.

Keď som kráčal so svojou kartou na prízemie, aby som ju odovzdal nazad do registra, zmocnila sa ma zvedavosť, čo tam mohla tak dlho klepať na stroji. Tak som sa zastavil na mezaníne, bez výčitiek roztrhol obálku, v ktorej bola karta zalepená, otvoril som fascikel, prehrabal sa vloženými lekárskymi správami – nálezmi, našiel tú dnešnú a začítal sa: „... inteligencia primeraná veku... vyjadrovacie schopnosti na vysokej úrovni... výrazné megalomanské sklony... pseudologia phantastica... pacient (aký pacient, doriti, veď som si len prišiel po potvrdenie, že môžem pracovať v kyslikárni!) vykresľuje neexistujúce udalosti neobyčajne farbistým a sugestívnym spôsobom, ako keby ich naozaj prežíval a hral v nich dôležitú úlohu...“

Ostal som ako obarený. Neverila mi ani slovo! A nič predo mnou nedala najavo! Mala ma za blázna!

Týmto modrookú MUDr. Evu Janíkovú, nech je už kdekoľvek a robí čokoľvek, srdečne pozdravujem.