Ako vyzerá Boh?

Musím sa vám k niečomu priznať. Možno to bude znieť trochu úchylne a pre tých, čo ma poznajú, až nevierohodne, ale od istého času mám veľmi vrúcny vzťah k žehleniu. Prišlo to náhle. Pravdupovediac, aj mňa to zaskočilo. Patrím medzi ľudí, pre ktorých nanešťastie domáce práce nie sú relaxom ani hobby. Aj žehlenie vždy patrilo medzi moje dlho a neúnavne odkladané činnosti, ako vymetanie prachu spoza skríň, triedenie vypratých čiernych ponožiek do párov a čistenie sifónov. Do žehlenia som sa zvyčajne pustila, až keď mala kopa šatstva na žehlenie rozmery aspoň priemerného golema. Niežeby to teraz bolo inak. Stále odkladám žehlenie až do golemovského okamihu, ale už je to iné. Nie je to odkladanie, ale odopieranie, ako odďaľovaná rozkoš.

Za účelom žehlenia si niekoľko dní vopred nahrávam programy obľúbených kuchárov. Niet nad to žehliť, čo už je samo osebe výsostne bohumilá činnosť, sledovať pritom vysoko kalorické programy, a predsa spaľovať kalórie! V spoločnosti Jamieho, Nigelly a Billa dávať nášmu šatníku cez nadštandardný lifting opäť pôvodné tvary.  

Keď zásoby televízneho varenia dôjdu, príde čas na môj v súčasnosti najobľúbenejší kanál: dokumentárny Viasat History (občas zastupovaný aj kanálom National Geografic, ale ten je s titulkami, a tak sa pri ňom ťažšie žehlí). Neviem, čím to je, ale nad žehliacou doskou s rozžehlenou košeľou alebo plachtou a meter od plazmového televízora cez pol steny zrazu chápem všetko. Prečo si Vincent van Gogh odrezal ucho a Newton objavil gravitáciu. Prečo sa Eva Braunová vydala za Hitlera, aj keď vedela, že to bude len na pár hodín, a prečo sú obrazy Fridy Kahlo tak boľavo krásne. Prečo sú Adidas a Puma nezmieriteľní rivali a prečo si Hannibal vzal so sebou slony. Prečo bol život gladiátora hodný zapamätania a prečo sa Amerika volá Amerika. Kúsok odo mňa plynú dejiny, rodia sa, tvoria, bojujú a umierajú hrdinovia, osobnosti, dejatelia, umelci, králi aj obyčajní smrteľníci a ja zatiaľ plynulými ťahmi horúcim kovom a parou vyrovnávam pokrčené, triedim zvršky, ktoré už môžu patriť maximálne do kategórie na doma (a natieranie plotu) alebo sa už od nás poberú do akéhosi textilného druhého sveta. Jedny budú zrecyklované na niečo milé alebo užitočné, iné sa stanú handričkami na štetce pri maľovaní a posledná z kategórií sa dostane do textilného pekla: jednorazovými handrami na hnusky a podlahu.

Predvčerom sa ma môj syn spýtal (naozaj netuším, kam na takéto otázky chodí): - Mami, ako vyzerá pán Boh?

Odpovedala som mu najdiplomatickejšie, ako som vedela. Že Boha nikto nevidel a každý si ho predstavuje inak. Najlepšie ho vidíme každý svojím srdcom. Boh má mnoho tvárí, a preto môže vyzerať vlastne pre každého inak.

A vtedy som si uvedomila, že som uvidela ďalšiu z tvárí môjho súkromného Boha. Môj Boh má veľkú žehliacu dosku, naparovaciu žehličku a velikánsku obrazovku, na ktorej sa mihajú dejiny, rodia sa, tvoria, bojujú a umierajú hrdinovia, osobnosti, dejatelia, umelci, králi aj obyčajní smrteľníci a on (alebo ona?) zatiaľ plynulými ťahmi horúcim kovom a parou vyrovnáva pokrčené, triedi, čo ešte zostane medzi nami a čo sa už poberie na druhý svet. Žehlí, vyrovnáva, krčí, vyhadzuje, prekladá a skladá svet na úhľadné kôpky a usmieva sa, pretože všetkému rozumie, vo všetkom vidí zmysel a poriadok a to mu dáva pocit najhlbšej a najčistejšej radosti. A aj vďaka tomu sa svet točí stále ďalej ako valec na mangli, ako bubon vesmírnej práčky, ako kolobeh života, smrti, recyklácie, reinkarnácie, prania, pláchania, zmäkčovania a odstreďovania. Pretože aj keď sa všetko zašpiní a pokrčí a ja už neviem, kde je rub a líce, nakoniec skončíme všetci rovnako. Len nikto nevie, či nakoniec špinaví budú vyžehlení a čistí budú vypratí, tak ako to predpovedá Písmo.